google27eaa3905ca3fee3.html

List, či príbeh našej čitateľky bude možno stáť za zamyslenie. Uverejňujeme ho preto v nekrátenej forme:

Ešte je čas – dostať sa von z väzenia, v ktorom ste doteraz žili… Chce to len trochu odvahy, trochu odvahy hazardných hráčov. A pamätajte si, nie je čo stratiť! Stratiť môžete len svoje okovy, stratiť môžete len svoju nudu a ten neustály pocit vo vnútri, že vám niečo chýba… prišlo mi mailom len deň po tom, čo som v práci oznámila, že dávam výpoveď. Neviem, kto je autorom tohto výstižného výroku a ani kto mi ho poslal. Ale mal to akoby presne načasované… práve vo chvíli, keď som sa zobudila do nového rána, ktoré je vraj múdrejšie večera a uvedomila som si môj vskutku odvážny počin. Po dvadsaťjeden rokoch práce v jednej firme, na takzvanom teplom, ba dokonca podľa mnohých lukratívnom miestečku, s pravidelným, i keď mizerným platom som sa sama dobrovoľne zaradila do plejády nezamestnaných… Preboha! Ja, čerstvá 50-tnička a odídem si z dobrého fleku! Kde sa teraz zamestnám? Z čoho budem žiť? Zbláznim sa z nudy, z pocitu nepotrebnosti… Všetci, ktorí ma poznali sa teraz odo mňa odvrátia… už nebudem pre nich zaujímavá… už nebudem pani redaktorka v jednom, i keď len regionálnom periodiku… Opantal ma strach zo zajtrajška… A zrazu si otvorím poštu a čítam toto… „…a pamätajte si, nie je čo stratiť….“ Fakt, čo vlastne strácam? Bude mi vari ľúto za, u mnohých len pretvárkou, zaliečavosťou a falošnosťou? Je výhodné byť zadobre s pani redaktorkami, predsa len v malom mestečku sú pojmom, sme také malé celebritky, alebo celevritky…? Bude mi ľúto za povinnosťou, i keď nie nahlas vyslovenou písať len chválospevy na oných ľudí… a je jedno či tých súčasných alebo pôsobiacich pred rokmi…? Že by mi bolo ľúto za tým neustálym kolotočom, keď človek musí odstaviť na vedľajšiu koľaj svoje deti, rodinu… keď nemá čas vyležať riadnu chrípku, aby mohol opäť so zdravým telom a duchom naplno slúžiť vlasti…. „Stratiť môžete len svoje okovy…len svoju nudu a ten neustály pocit, že vám niečo chýba…“ Ako veľmi mi chýbali časy, keď sme celý kolektív trebárs v predvianočnom čase ponúkali čitateľom krásne články, plné povzbudivých slov, ľudských príbehov… dnes už na to nie je v novinách priestor, prednosť majú často len bezduché výpočty, konštatovania a samochvála…

Ubehlo pár dní a opäť mi prichádza pošta. Text, akoby šitý priamo na moju situáciu…. „Na všetko človek príde časom. Čo stratil, čo získal, čo ho posilnilo, a kto pri ňom skutočne stojí. Kto hral len prázdnu hru, že jazvy na duši a srdci nie sú slabosťou, ale odrazom toho, že nám niekedy na niečom veľmi záležalo, že skutoční priatelia sa nemenia zo dňa na deň a že možno jediné východisko, ako sa zbaviť bolesti je odísť, aby bol človek šťastný niekde inde a že to skutočné veľké nosíme v sebe…“  Zbaviť sa bolesti… a o to práve išlo… Odísť z práce, ktorá vás vcelku bavila, i keď to už dávno nebolo to pravé orechové… ale ako ďalej vydržať, keď vám zasadzoval ranu za ranou človek, ktorý vám bol blízky, ktorého ste si vážili… Keď sme si po odchode šéfredaktorky do dôchodku zvolili za jej nástupkyňu kolegyňu, ktorá okrem skúsenosti tu bola aj služobne najdlhšie, so všetkou vážnosťou a rešpektom sme všetci akceptovali, že je šéfkou. Vnímali sme jej novú pozíciu so všetkými povinnosťami a starosťami navyše, ktoré jej táto funkcia priniesla. Zrazu však pred vami stál iný človek. Stačilo pozrieť do jej očí a videli ste toľkú nepochopiteľnú averziu voči vám, ten nerovný meter voči vám a ostatným kolegom… stačili slová, gestá, aby ste pochopili, aby vás zabolelo hlboko v duši… rok ste sa deň čo deň pýtali, prečo? Kde robím chybu, ako to napraviť. Rok chodiť do práce so stiahnutým žalúdkom… Nepomohla ani otvorená debata, ani jej pripustenie, že občas býva neobjektívna… Zrazu ste si s človekom, ktorý vám bol nablízku pri všetkých vašich dôležitých životných situáciách, nemali čo povedať. Stále dookola ste počúvali to isté – súkromný život nikoho nezaujíma… Až prišiel opäť jeden z tých dní,  keď vám znovu onen, kedysi blízky, človek svojou aroganciou a opovrhovaním uštedril ďalšiu ranu. A vy ste si povedali dosť!

Hľadiac na kopce, zelené lúky a vôbec, tú krásu okolo seba, na ten svet, na ktorý ste prišli s tým, že ste jeho súčasťou, aby ste sa z neho tešili, aby ste vedeli precítiť krásu rozkvitnutých lúk, vôňu vánku, oblaky bizarných tvarov, cez ktoré sa predierajú lúče slnka sa pýtate sami seba – kto alebo čo ma núti takto žiť? Som slobodný človek, som bytosť, súčasť tejto jedinečnej planéty… tak prečo mám mať neustále ten pocit utláčania, bolesti? Prečo sa už neviem nadchýnať zo zarosených lúk a oparu nad horami…? Prečo som už dávno neobjala mohutný kmeň stromu a necítila jeho blahodarnú silu…? Kam to spejeme, keď človek prestáva byť človekom, jeho vnútorný svet, jeho city sú len na obtiaž?

Chce to len trochu odvahy, odvahy dostať sa von z väzenia… zbaviť sa bolesti a odísť… Život je príliš krátky na to, aby človek dobrovoľne znášal bolesť, uštedrovanú inými… Dnes som spokojná. Spokojná s rozhodnutím, ktoré som urobila… otvára sa predo mnou niečo nové, prichádza nádej. Nádej, že opäť nájdem pokoj v duši, že sa opäť dokážem tešiť z tej pozemskej krásy, ktorú nám denno denne štedro ponúka náš život každodenný. Viem, že aj ja robím chyby, nedostala som život s návodom, ako som dakde čítala. Viem, že všetko so všetkým súvisí, že všetko má svoj význam. A som vďačná za všetko, čo ma postretlo… aj za svoju kolegyňu…

Vaša Maruška

 *

Novinka vydavateteľstva Eugenika:

Alexander Svijaš – Rozumný život 1. – Idealizace aneb potíže si vytvářime sami – Táto kniha obsahuje niečo ako dopravné predpisy na ceste životom. Nájdete v nej tajné zákony a pravidlá, ktoré vám umožnia vymaniť sa zo sveta problémov a vykročiť do rozumného sveta. Sveta, v ktorom sa môžete vedome rozhodovať, pretože poznáte príčiny a dôsledky udalostí. Ak sa vám niečo nedarí, potom budete vedieť prečo. Ak niečo chcete, naučíte sa, ako to dosiahnuť. Stanete sa skutočnými pánmi svojho života.

Úryvok: Chápeme, že Život přijímá dost tvrdá opatření, aby zničil naše idealizace. Nyní je třeba vědět, jak je možné se jich zbavit, protože tyto procesy mohou být nepřekonatelnou překážkou na cestě k vytouženým cílům. Odpověď je jednoduchá: duchovní výchovné procesy vznikají pouze při přítomnosti idealizací. Není-li idealizace, pak nejsou ani procesy jejího ničení. To je dobrá zpráva. Další informace již tak radostná není: lidé bez idealizací prakticky neexistují. Všichni vyrůstáme v rodinách, učíme se ve škole, stýkáme se se svými vrstevníky a chtě nechtě přijímáme nejrůznější ideje. Část z nich je po nás příliš důležitá a je pro nás velmi obtížné se jich zříci. Další neradostnou informací je, že zbavit se idealizací je skoro nemožné. Naštěstí vše není až tak špatné. Zbavit se idejí, jež jsou pro nás velmi důležité, je prakticky nemožné. Můžeme se však zbavit negativních emocí. Tehdy idea přestává být idealizací a zůstává jen ideálem (ten může být zničen, protože svět je rozmanitý a není povinen být takový, jaký si ho představujeme).

Pôvodná cena: 10.90 EUR Naša cena: 8.72 EUR Zľava: 20.00 % Ušetríte: 2.18 EUR

*

*

(Prečítané 1 037 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.