google27eaa3905ca3fee3.html

Aké by to bolo, sadnúť si so svojimi blízkymi, so svojou rodinou a priateľmi, do kruhu a tri dni sa rozprávať?

Rozprávať sa tak, že:

  • hovorí naraz iba jeden,
  • každý môže hocikedy požiadať o minútu ticha
  • ak niekto potrebuje z kruhu nachvíľu odísť, ostatní mlčky čakajú, kým sa nevráti
  • hovoríš za seba a o sebe, nie za skupinu, nie všeobecne
  • nezovšeobecňuješ, neteoretizuješ, nesúdiš
  • nesnažíš sa „liečiť“ druhého „dobre mienenými“ radami
  • pred tým, ako začneš hovoriť, povieš najprv svoje meno – pretože to hovoríš aj sebe
  • nechodíš sa citovo uvoľniť mimo kruh
  • nerozprávaš sa o veciach skupiny mimo kruh
  • nepožívaš látky výrazne meniace vedomie a vnímanie (káva, tabak, alkohol, mäso…)
  • prerečieš na vnútorný popud, citové pohnutie – aj keby si rozumovo nevedel, čo ideš povedať
  • si duchom prítomný, pozornosťou zameraný na skupinu

Aké by to bolo, porozprávať sa, ctiac si jeden druhého? Držiac si druhých v úcte?

Ak s tým mám ťažkosti, ak mám ťažkosti neskákať do reči a počúvať a prijímať toho druhého… Možno mi ako nástroj pomôžu práve takéto pravidlá…

Sedenie v kruhu sa začína, keď všetci pravidlá odsúhlasia. Všeobecná zhoda. Kruh sa preruší, poprípade pozmení pravidlá, len vtedy, keď sa všetci zhodnú.

Vieš si to predstaviť?

Dokáže si rodina na seba spraviť na pár dní čas?

Porozprávať sa tak, aby nič neostalo nepovedané? Zadržané?

Prečo má byť vždy zhoda? Prečo sa rozpráva dovtedy, kým zhoda nie je? Pretože ústupok rozdeľuje skupinu. Pretože hlasovanie, keď štyria sú za a traja proti – naruší celistvosť skupiny. Roztrhne skupinu. Tí, čo sú porazení, sú znásilnení. Sú nútení odovzdať svoju životnú silu, svoju živu, v prospech rozhodnutia „väčšiny“ – v prospech rozhodnutia tých druhých, nie v prospech skupiny, nie v prospech spoločenstva. Niet divu, že spoločenstvo sa týmto rozpadlo…

Prečo hovoriť za seba? Prečo nezovšeobecňovať? Neradiť? Lebo si len časť kruhu. Máš len jeden pohľad, jeden názor na pravdu, na celistvú pravdu kruhu. Pravda nie je vylučujúca. Tvoj „názor“ nevylučuje iný „názor“. Ale čo ak sú názory v jasnom rozpore?

Dom má dvere aj nemá dvere. Nevylučuje sa to. Ak nazeráš spredu, tvoj názor je, že ich má. Zozadu však byť nemusia. Ak názor druhých prijmeš, ak si uvedomíš jeho miesto v celku – si o krok bližšie k pravde, k celistvému vnímaniu…

Ak predkladáš svoj názor ako všeobecnú pravdu, znie to, akoby by si sa vyvyšoval. Ako by si svoju časť staval zarovno celku. Akoby si ty bol celá skupina. Akoby si popieral jestvovanie iných členov… Toto sa ich dotkne. Dotkne sa ich, že ich nectíš, že ich potláčaš, popieraš… Že sa na ich úkor nadraďuješ, vyvyšuješ…

Pravda je v celom kruhu. Tým, že uctíme každú jeho časť, tým, že umožníme každej jednej časti, aby sa prejavila, tak, že nepotlačíme, nezamlčíme žiadnu kruhu časť – takto umožníme pravde, aby bola zjavená. Zacelíme rany nedorozumení, zacelíme našu skupinu, scelíme spoločenstvo, scelíme kruh. Sami sa staneme celistvejšími – keď prijmeme názory našich blízkych, keď ich pochopíme. Staneme sa silnejšími, živšími – už sa nebudeme rušiť navzájom, už prúdenie živy v nás nebude potlačované a zadržiavané, pretože „o tom sa nehovorí“ či „správaj sa normálne“… Živa začne prúdiť, myšlienky, city a slová začnú prúdiť, duch sa pretvára, a stane sa, čo sa má stať, aby sa skupina zladila… Pretože skupina sa prirodzene zlaďuje, speje k celistvosti, k prepojeniu do celku, do spoločenstva rodiny, rodu, priateľov… Kde členovia spoločenstva spolupracujú a súcitia, kde mimo osobného ducha každého člena, jestvuje aj duch nadosobný, duch spoločenstva. Kde jestvuje mimo osobných predstáv a obrazov aj zdieľaný spoločný obraz spoločenstva – kde tento obraz umožňuje spoločné zladenie pre spoločné dobro, pre spoločný cieľ a spoluprácu na jeho dosahovaní… Kde tento obraz, tento duch, drží spoločenstvo celistvé…

Prečo pravidlá? Nemusíš mať pravidlá – stačí ti dôvera v kruh a – úcta… Bez úcty sa však ťažko tvorí spoločenstvo, ťažko sa spájajú časti do celku – a bez vedomia spoločenstva, bez vedomia celku, bez vedomia prepojení, je ťažko ctiť si iných… Pravidlá sú nástroje. Pomôžu nám dostať sa z tohto začarovaného kruhu. Pomôžu nám udržiavať čarovný kruh spoločenstva… Spoločenstvo je nie len kruh jeho členov, ale aj času. Je to kolobeh. Je to priebeh, pochod, ktorý sa nekončí… Prebieha neustále…

V spoločenskom priebehu, v príbehu jednej skupiny ľudí, ktorá si sadla do kruhu, možno rozoznať štyri obdobia:

  1. Predstierané spoločenstvo. Tvárime sa, že všetko je v poriadku, že ladíme. Pretvarujeme sa, aby sme vyhoveli očakávaniam druhých, aby sme vyhoveli pravidlám. Naše rozpory a rozdiely sa snažíme si nevšímať. Rany a miesta stretu cielene prehliadame a zakrývame. Odvádzame od nich pozornosť alebo ich násilím potláčame. Pocity nás však prirodzene smerujú do ďalšieho obdobia, do zmätku. Často však máme v našom duchu zavedené (často podvedomé a nepísané) pravidlá, ktorých úlohou je pocity potlačiť. Prirodzený zákon kruhu však potlačiť nemožno – tlak sa kopí – pravidlá povolia – nervy povolia – city sa prelejú. Čím dlhšie to bolo zadržiavané, tým to bude prudšie.
  2. Zmätok. Rozdiely a rozpory sme už nezvládli potláčať, už nezvládame predstierať. Cítime tlak. Napätie. Hnev. Bolesť. Často sa snažíme ranám, rozporom uniknúť – ale ony sú v nás. Chceme ich nevidieť – ale bijú do očí. Hádka. Snaha o únik… Jedno pravidlo naše rany a city možno držalo pod povrchom – iné, nové pravidlo, nám však môže pomôcť prekonať toto obdobie a posunúť sa ďalej. Pravidlo, že neuvoľníš napätie mimo kruh, ti pomôže zotrvať v kruhu a umožní, aby sa rany vyčistili, aby sa zadržiavaná živa preliala tam, kde má. Aby došlo k stretu názorov, k stretu rozdielov. Aby došlo k vyrovnaniu napätia v rámci spoločenstva.
  3. Prázdnota. Nastáva uvoľnenie. Ticho. Možno smiech. Napätia sa vyrovnajú a ostane prázdnota. Čisté pole. Zmierenie s rozdielami. Zmierenie sa s naším stavom, so stavom skupiny. Vytvára sa priestor pre to nové, čo môže prísť. Priestor pre prijatie. Priestor pre premostenie, scelenie rozdielov.
  4. Skutočné spoločenstvo. Prijímam názory iných v skupine a súčasne tak prijímam časti samého seba. Živa už neviazne, nie je rušená v rozporoch, ani vnútorných ani vonkajších. Rozpory už nevnímam ako hrozbu. Iný názor už nie je hrozbou pre ten môj. Rozdiely prijímam ako výzvu k pochopeniu, k sceleniu, k sebazdokonaleniu. Hoja, celia sa rany, trhliny spôsobené neprijatím jedného člena druhým vrámci celku. Živa prúdi a my môžme spolupracovať. Cítime to prúdenie. Ideme prúdom, pocitom a veci sa skladajú tak, ako sa majú. Skladajú sa v súlade s duchom, s obrazom spoločenstva – s tým obrazom, ktorý všetci spoločne tvoríme, spoločne dopĺňame svojou rozdielnosťou. Svojimi rôznymi uhlami pohľadu, rôznymi názormi. Už to nie sú rozpory, ale čiastočky skladajúce pravdu, skladajúce skutočnosť.

Spoločenstvo je ustavične prebiehajúci pochod. Je to príbeh. Každá zmena, každý nový krok prinesie niečo nové. Niečo zatiaľ cudzie, nejaký rozpor. Každý novopríchodzí člen spoločenstvo dočasne naruší. Znova nastúpia pravidlá. Potom zmätok… Prázdnota… Nový člen, nový názor či nový človek, je prijatý, skupina je scelená, znova sa stáva spoločenstvom… A robí ďalší krok…

Aké si spravíme pravidlá? Také, čo nám bránia chodiť? Také, čo nás nútia hopkať na jednej nohe, potlačovať prirodzenosť, potlačovať pocity, potlačovať život? Také, čo spôsobujú to, že živoríme? Že chorľavieme, pretože neladíme s prirodzenými pochodmi, s prírodnými zákonmi? Také, že sa tlak hromadí, až to vybuchne? Alebo také, ktoré nám pochod, ktoré nám prechod cez obdobie Zmätku a Prázdnoty naopak uľahčia?

Prečo sa už takto v kruhu bežne nerozprávame? Prečo sme odsunuli spoločné spoločenské pochody na vedľajšiu koľaj? Prečo sme ich odsunuli do nevedomia? Možno sú tu iné podstatnejšie záležitosti. Možno je nutnejšie zháňať jedlo, zarábať peniaze…

Naozaj?

Má zmysel jesť, keď naše trávenie nepracuje správne? Má zmysel jesť, keď máš hnačku? Keď zvraciaš? Má zmysel honiť sa za peniazmi, keď ich nedokážeš využiť vo svoj prospech? Vo prospech rodiny, života, spoločenstva? Má zmysel zarábať peniaze, keď ich použiješ len na bránenie sa rozporom, na bránenie sa životu, citu a prirodzenosti? Keď ich použiješ len na útek pred sebou samým…? Keď si za ne kúpiš si dovolenku, televízor, hru na počítač, plastové oblečenie plné duchovného bremena? Keď len utekáš, rušíš sa, skrývaš sa pred sebou samým? Keď si zarábaním peňazí a prejedaním sa mäsom vlastne len odpútavaš pozornosť preč od toho pálčivého, nástojčivého, prirodzeného, spoločenského, spoločného? Nie je to tak, že vlastne opúšťaš úprimnosť, zdravie a silu? Stávaš sa bezmocným, nemocným – bezmocnou bábkou pravidiel, cudzích pravidiel, ktoré nepracujú pre teba…

Pravidlá však nie sú nevyhnutné a ani nemenné… Čím viac sa blížiš celistvosti, čím si bližšie skutočnému spoločenstvu, dôvere, citu a úcte, tým menej sú potrebné…

Kruh sme ale ešte nestratili. Ešte stále je súčasťou našej kultúry, aj keď už zväčša len nevedome. Stretnutia v kruhoch, spoločenské stretnutia, kde sa rozprávame, kde spoločne slovíme, slávime, sa ešte nestratili. Stratil sa len ich zmysel, pochopenie… Ostali zvyky.

Moja rodina sa zvykne stretnúť pri obede. V kruhu pri stole. Na sviatky, na Vianoce, na Veľkú noc, na Dušičky sa zvykneme ponavštevovať. Sadneme si okolo stola. Je zvykom stretnúť sa na maturitnej stužkovej slávnosti, keď mladý človek vstupuje do nového obdobia života. Je zvykom aj na svadbe sa ako spoločenstvo stretnúť či pri pohrebe na kruhu – na karugu – na kare  sa stretnúť, zíde sa celý rod…

Uvedomujeme si ešte ale, že prečo sa schádzame? Že k čomu má dojsť? Že vlastne prišlo k zmene a spoločenstvo sa stretáva, aby sa zladilo, aby prekonalo rozpory, aby prijalo nových členov, nové názory, aby prijalo nové obdobie v prirodzenom kolobehu? Aby jeho členovia prijali nové spoločenské úlohy? Aby sa spoločenstvo preusporiadalo a znova zladilo? Aby zase raz prešlo štyrmi obdobiami príbehu spoločenstva?

Stále ešte slávime. Sceliť sa nám ale nedarí…

Prečo?

Možno to súvisí práve s pravidlami.

Pred tisíc rokmi k nám niekto prišiel a začal kázať. Kázal nové pravidlá. Nový zákon.

Zakázal nám naše vlastné pôvodné spoločenské pravidlá. Zakázali naše pôvodné duchovno – vlastne zakázali pravidlá, zakázali nástroje, ktoré nám pomáhali v spoločenskom pochode. Zabránili tak prirodzenému priebehu tohto pochodu… Zakázali pravidlá, ktoré pomáhali nášmu spoločnému príbehu. Zakázali slávnosti. Zakazovanie samo o sebe však nebolo úspešné. Kazatelia nato teda začali ísť inak – začali zakazovať a zároveň nahradzovať. Začali nahradzovať naše pôvodné spoločenské pravidlá. Začali nahradzovať naše pôvodné sviatky a slávnosti. Nahradili kruh hierarchiou. Nahradili sviatok zimného slnovratu sviatkom narodenia Ježiša. Vyrubovali posvätné háje a nahradzovali ich kostolmi…

Odvtedy pomaly prestávame žiť príbeh náš… Odvtedy sa naša spoločnosť rozpadá…

Nahradili naše pôvodné pravidlá pravidlami novými, ktoré však už nepracujú pre spoločenstvo – ale proti nemu. Pretože len tak, že rozložili naše spoločenstvá, len tak, že rozložili naše kmene, občiny, dediny, rody a rodiny – nás mohli zotročiť, spraviť z nás nevoľníkov… Naše spoločenské pravidlá boli zakázané a nahradené, naša spoločnosť prestávala pracovať správne, prestávali sme byť schopní spravovať si sami našu krajinu, našu spoločnosť… Vtedy sme povolili. Začali nás spravovať oni kazatelia…

Čo to bolo, čo títo kazatelia priniesli? Čo to bolo, čo nám zabránilo stretnúť sa v kruhu a spoločne sloviť, sláviť a spravovať veci spoločné?

Kázali nové pravidlá. Tieto pravidlá možno navonok nezneli zle. Pod povrchom bolo však niečo iné. Keď sme prijali krstom ich nové pravidlá, prijali sme:

  • hodnotenie, súdenie a posudzovanie
  • vyvyšovanie sa a spoločenskú nerovnosť
  • znásilňovanie a uctievanie utrpenia
  • očakávanie, odvádzanie pozornosti smerom k teórii, k idei, k duchu, k spaseniu a nebu, na úkor prítomnosti a skutočnosti
  • neúctu ku prírodným kolobehom
  • neúctu k citom
  • neúctu k predkom
  • neúctu k žene
  • neúctu k deťom
  • neúctu k prírode
  • neúctu k Zemi
  • neúctu jeden k druhému…
  • neprijatie „zla“, to, že rozpor je zlý a treba sa mu brániť, neprijať ho
  • výlučnosť jediného pravdivého názoru – toho tvojho – a pritom je to len názor, len pohľad, jeden z mnohých…

Naši predkovia boli bití a mrzačení, boli zabíjaní, boli zotročovaní, ak nepreberali tieto zlozvyky… Nečudo, že ich máme v podvedomí… Nečudo, že sme prestali byť schopní spoločne spolunažívať, udržiavať prirodzené spoločenstvo…

Doba sa však zmenila.

Už nie sme za úctu prenasledovaní.

Stále sme však ako spoločnosť zaseknutí v prvom období, v období predstieraného spoločenstva. V kliatbe, v klietke posudzovania druhých, v klietke zákonov a nepísaných spoločenských pravidiel normálnosti a neúctivosti… Novou dobou ale už prechádzame… Ďalším obdobím… Zmätkom… Prázdnotou…. Najprv v malom, prechádzame každý sám. Prechádzame v malých spoločenstvách…Znova sa to učíme. Navraciame sa prirodzenosti kruhu. Nie je to ľahké – veľa sme toho zanedbali. Prirodzenosť však lieči

Sadáme si do kruhu. Stanovujeme si nové, prospešné pravidlá.

Znovunachádzame cnosti. Dôveru. Úctu. Úprimnosť. Prijatie…

Spoločne sa rozprávame, slávime a žijeme príbeh náš vlastný, spoločný…

Zdroj: http://krkavec.wordpress.com/2013/08/09/spolocne-v-kruhu/

Viac o spoločenstvách nájdete na webe komunity.vsieti.sk

Odporúčam aj zážitkové semináre vytvárania skutočného spoločenstva


Tip nášho vydavateľstva na knihu:

Paul Ferrini – Sjednocení – Paul Ferrini píše mimoriadne pôsobivo, empaticky aj nekompromisne zároveň. Ponúka nám nové spôsoby myslenia a prežívania, ktoré vedú k hlbokému naplneniu a jasnému duchovnému precitnutiu. V tejto knihe popisuje, ako vyzerá pravý partnerský vzťah, a učí, ako odovzdane milovať a súčasne rozvíjať svoju vlastnú silu a nezávislosť. Rozoberá aj vzťahy k duchovným učiteľom, liečiteľom, terapeutom a pod. a kladie nám na srdce, aby sme nikdy neprenechali rozhodovanie o sebe inému človeku a aby sme ani my sami nerozhodovali o nikom inom.

Pôvodná cena: 6.90 EUR, Naša cena: 5.52 EUR, Zľava: 20.00 %, Ušetríte: 1.38 EUR


kruh


Súvisiace články:


 

(Prečítané 581 krát, 1 dnes)

Comments are closed.