google27eaa3905ca3fee3.html

hajSlová tu boli dávno pred tým, ako sme mali spoločenské budovy: úrady, zámky, školy, súdy, či kostoly. Spoločnosť tu však napriek tomu bola. To, že nejestvovali budovy neznamená, že to, čo zastrešujú, tiež nebolo.

Prečo to hovorím? Aj keď vyššie uvedené znie samozrejme – ako by sme si to my a zvlášť niektorí naši jazykovedci, neuvedomovali. Slovo „zahájiť“ vo význame „slávnostne začať“ bolo zaradené medzi nespisovné. Pravdepodobne preto, že zahajovanie podujatí má dnes málokedy niečo spoločné s hájením: ani v zmysle ochrany či zaistenia hraníc, a už vôbec nie s hájmi alebo stromami.

Boli však časy, a nie tak dávno, keď stromy predstavovali jadro našej spoločnosti, keď háje boli jej strediskami. Nie náhodou používame v súvislosti s rodovou spoločnosťou výrazy ako „kmeň“, „rodokmeň“ či „rodostrom“. Miestom pre širšie spoločenské udalosti, či už z nášho pohľadu svetské alebo posvätné, bol práve háj. Tu sa konali slávnosti a obrady: zasvätenia, svadby, pohreby; tu sa konali správne rady, stretnutia spoločenskej samosprávy či súdy; tu sa jednalo, rokovalo, obhajovalo, dohadovalo; tu sa konali aj duchovné (kultúrne) podujatia, divadlo či veštby; tu sme sa spájali s duchmi predkov, s naším duchovným dedičstvom. Vlastne všetky veľké spoločenské počiny sa zahajovali práve v posvätnom háji, vo svätoháji.

HÁJ – slovo označující vydělené místo určené k pobytu předků, doslovné „místo, kde žijí mrtví“. Kronikář zmiňuje, že háj byl velmi uctívaný a „považovaný všemi za nedotknutelný“. V háji se dodržovalo právo azylu, konaly se v něm též pravidelně soudy za přítomnosti knížete, nesměl být znesvěcen ani krví nepřátel. Přísahalo se při stromech, pramenech a kamenech. Dovnitř mohl vstoupit jen kněz a ti, kdož přicházeli obětovat bohu či využívali právo azylu.

– Naďa Profantová, Martin Profant. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Úryvky zo str. 78 a 216.

Háj bol chráneným miestom mimo bežný čas a priestor. Bolo to zvláštne miesto, kde sa rozdiel medzi hmotným, duchovným a duševným svetom stieral. Bolo to stredisko, kde sa všetko stretávalo, v jednom svete. Háj predstavoval svet v jeho celistvej, zdravej, prúdiacej a živej podobe. Keď sa uzavrel vonkajšku a otvoril vnútru, háj sa stal miestom, kde svet je v poriadku, kde má všetko svoje pravé, riadne miesto. S tým súvisí úcta ku všetkému v háji, tomu hmotnému aj nehmotnému: úcta k pravzorom (ako kruh či kríž), k prírodným divom, živlom či božstvám. Háj musel byť hájený, chránený, zaistený – pretože svet potrebuje pevné hranice. Vnútri nich je svetlý svet, ktorý je naším všetkým; za hranicami je nič, temnota. Bez medzí by sa svet rozplýval v zmätku. Veď aj dnes je dôležité zavrieť na miestnosti dvere, aby sme sa na niečo vedeli sústrediť!

zahájit, zahájení. Stč. zahájiti ‘zabránit, zakázat, vyhradit; uhájit, obhájit’, p. zagaić ‘zahájit’, r.d. zagáit’ ‘zavřít’. Viz  →za a →hájit. Dnešní význam ze spojení zahájiti soud, vlastně ‘ohradit, zahradit soudní místo (a tím začít soud)’, snad i pod vlivem něm. (Gericht) hegen tv. (hegen ‘hájit, chovat’). Srov. také zahajovací formuli u Všehrda Já tento soud zahajuji boží mocí, matky boží mocí atd. (tedy ‘zaštiťuji’). Význam ‘(veřejně, slavnostně) začít’ se pak rozšířil jinam (ještě u Jg však pouze ve spojení se soudem).

– Jiří Rejzek. Český etymologický slovník.

Bola to vtedy iná spoločnosť ako je dnes. Hádam našli vtedajší poslanci aj skôr spoločnú reč, vystavení slnku i dažďu. Hádam si viac uvedomovali vplyv svojich rozhodnutí na Zem ako takú. Azda boli aj priamejší a pravdivejší, keď ich pred skutočnosťou nechránil žiadny múr. Veľké priestranstvá hájov tiež umožňovali, aby sa do spoločenského chodu zapojili všetci, čo si to priali, nie len hŕstka vyvolených. Práve toto vadilo istej hŕstke vyvolených, ktorí sa s mečom v ruke a vierou na perách snažili ovládnuť a zotročiť našich predkov.

Obecně je uctívání posvátných hájů a stromů v Čechách zmíněno kronikářem, který k roku 1092 uvádí, že ještě kníže Břetislav II. „dal pokácet a spálit posvátné háje na mnohých místech“. A Homiliář Opatovický zakazuje „ctění hor a stromů. (…) Posvátný háj představoval starší formu kultovního místa, později se v takových okrscích stavěly chrámy. Nakonec v nich byly zakládány kostely a kláštery, čímž posvátnost místa přetrvávala, avšak byla nově vysvětlována a zdůvodňována. Slovo háj nakonec ztratilo sakrální význam a stalo se označením pro malý, řidší les.

– Naďa Profantová, Martin Profant. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Úryvky zo str. 78 a 216.

Títo „svätci“ so sekerou v ruke mali záujem ovládnuť našu krajinu. To sa im aj z veľkej časti podarilo, keď s nástupom stredoveku spravili z väčšiny predtým slobodných ľudí svojich poddaných: nevoľníkov. Je len pochopiteľné, prečo s takým nasadením rúbali stromy a háje a na ich mieste stavali kostolné múry.

Nie len háje boli ťaté: Celý náš svet, ktorý ony predstavovali, bol rozbitý na kúsky. Náš ľudský kmeň utŕžil vážne rany, náš rodokmeň, rodostrom – náš strom života! Chceli nás vykoreniť a v priebehu stredoveku a novoveku veľa zo slovenov aj vykorenili. Vykorenili – odrezali od zeme: od tej hmotnej zeme, na ktorej už málokto dnes vie hospodáriť, aj od tej duchovnej zeme, od nášho jazyka a duchovna, a aj od tej duševnej zeme, od pravdy minulosti, od našich dejín, od vedomia toho, čo sa udialo.

Bez zeme sme slabí a ľahko ovládateľní. Bez sily prúdiacej od koreňov ku korune, od Zeme k Slnku, sme nevedomí, sme spiaci a trpiaci. V našich bytostiach je rana, ktorá stále bolí a krváca. Niekto nám saje krv… Ťažko si to pripustiť, pretože to bolí! Akonáhle upriamim pozornosť na tento pálčivý bod našich duší a dejín: Cítim bolesť. Stáva sa, že vedomie radšej ujde, radšej zas rýchlo zabudne, poprie to, unikne.

Bez uvedomenia rany sa však naša spoločnosť neuzdraví, my sami sa nezahojíme, neožijeme… Skutočne chceme čakať na svetlo, na to svetlo na konci tunela – až do okamihu smrti? Nemusíme nasledovať zákazy jazykovedcov, ktorí sa rozhodli poprieť naše dejiny. Sú aj iní, takí, ktorí súvislosť medzi zahajovaním, hájením, obhajobou a posvätnými hájmi vnímajú:

háj. P. gaj, r.d. gaj, s./ch. gâj. Původně asi ‘posvátný, chráněný les’. Dále viz  →hájit, od něhož je odvozeno.

hájit, hajný, hájovna, hájemství, obhájit, obhájce, obhajoba, zahájit. Všesl. (kromě b. a mak.) – p. gaić ‘sázet les, krášlit zelení’, str. gajiti ‘ohrazovat, bránit’, s./ch. gájiti ‘chovat, pěstovat, pečovat’. Psl. *gajiti se dá dobře vysvětlit odvozením od *gojiti (  →hojit) (zdloužením kořenové samohlásky (B5)). Původní význam ‘nechat žít’ se změnil v ‘pěstovat, chovat’ a dále ‘chránit’. Viz i  →háj,  →zahájit.

– Jiří Rejzek. Český etymologický slovník.

Pravda tu stále je! Pravda je všade. Jej stopy sú okolo, všade v našej slovenskej zemi, v našej spoločnosti, v našom duchu (kultúre) – i v nás samotných: v našich telách, dušiach, v tvojom duchu. Nabudúce, keď ťa niečo zabolí – neohraď sa! Neuteč! Neobviť nikoho! Skúmaj to. Uvedom si to a precíť to, prijmi tú ranu a ona sa začne hojiť. Prijmi seba, celého, aký si. Prijmi pravdu, zem, oddaj sa jej. Daj si pozornosť, lásku. Pomôž si sám a Boh ti pomôže.

Háj a nechaj žiť! Uvoľni sa. Nesnaž sa. Nebráň sa. Vnímaj. Prirodzenosť lieči:
Všetko pre nič.


Súvisiace články:


 

(Prečítané 109 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.