Kniha Franchezzov odkaz zo záhrobia je jedno z mála diel, ktoré poukazuje nielen na pokračovanie života po smrti, ale veľmi podrobne i na životné osudy ľudí odídených na druhý svet, ktoré sa museli naplniť po ignorovaní vyšších zákonov. Autor príbehu úprimne vyznáva nielen svoje previnenia, ale zároveň poukazuje na vnútornú schopnosť človeka zmeniť sa pri dobrej vôli a vzdať sa všetkého nízkeho nažívania, ktoré za iných okolností vedie na miesta, v knihe verne a dostatočne opísaných.

Príbeh zomrelého Taliana s menom Franchezzo, je nadiktovaný ním samotným a zapísaný prostredníctvom pozemského prostredníka A. Farnesea. Ako sám píše, podáva ho z lásky i súcitu nad nevedomosťou pozemského ľudstva o duchovných zákonoch spätného pôsobenia, ktorých účinok musel prežiť sám na sebe.

 Ukážka z úvodu knihy „Franchezzov odkaz zo záhrobia“:

Putoval som vzdialeným krajom, ktorý u vás na Zemi nemá ani meno ani miesto. Mojím želaním je popísať zážitky svojho putovania, aby tí, ktorých cesta smeruje k tejto hranici, vedeli, čo ich očakáva.

Vo svojom pozemskom živote som žil ako všetci tí, ktorí bažia iba po najvyššom stupni svetských pôžitkov. Ak som nebol nevľúdny k tým, ktorých som miloval, tak to bolo vždy iba s pocitom toho, že mi majú slúžiť k uspokojovaniu mojich prianí, žiadostí a potrieb, že som si poskytovaním darov a prejavmi náklonnosti mohol od nich kupovať lásku a obdiv, čo bolo pre mňa životnou potrebou. Bol som telesne i duševne nadaný. O obetavej láske, ktorá sa úplne stráca v láske k druhým, nemal som nikdy ani tušenia.

Medzi ženami, ktoré som miloval – láskou – ktorá sa až príliš často falošne láskou označuje, hoci to bola v skutočnosti iba vášeň, nebolo ani jedinej, ktorá by mi pravú lásku dala pocítiť, zostal mi iba ideál, po ktorom som tajne vzdychal. V každej žene ma niečo sklamalo. Milovali ma tak, ako som miloval aj ja ich. Vášeň, ktorú som im prinášal, vzbudzovala v nich rovnaký pocit. Tak som žil nespokojný v túžbe po niečom, čo som sám nepoznal. Dopustil som sa mnohých chýb a v mnohom som sa mýlil.

Napriek tomu často mi svet ležal pri mojich nohách, obdivoval ma a nazýval ma dobrým, šľachetným a nadaným. Oslavovali ma, lichotili mi, bol som hýčkaným miláčikom dámskych spoločností. Ak som chcel niečo získať, stačilo prejaviť svoje želanie. Akonáhle som však žiadané získal, premenilo sa všetko opäť v zatrpknutosť. Potom prišla doba, keď som sa dopustil najosudnejšej chyby a zničil som dva životy. Mal som pocit, že som spútaný železnými reťazami, ktoré ma zraňovali, a až keď sa mi podarilo konečne ich rozlomiť, odchádzal som zdanlivo ako slobodný muž. Nikdy viac som však už nemal byť ozajstne voľný.

Naše spáchané chyby a omyly neprestanú nikdy, ani na chvíľu, či už v tomto alebo v budúcom živote, sledovať naše stopy a sťažovať náš vzostup, pokiaľ nie sú postupne odpykané, a tak vymazané z našej minulosti. Keď som konečne uveril, že som sa naučil už všetkému, čo môže naučiť láska, že som poznal všetko, čo žena môže dať, stalo sa, že som stretol ženu, inú než všetky ostatné. Ako ju mám volať? Bola v mojich očiach oveľa viac než smrteľná žena a dal som jej meno „Dobrý anjel môjho života“. Už v prvom okamihu padol som k jej nohám a dal jej všetku lásku svojej duše, všetko čo som mohol dať a dával som úprimne. Po prvý krát vo svojom živote som myslel na niekoho iného viac, než na seba. I keď som nebol schopný pozdvihnúť sa k takým čistým myšlienkam, aké naplňovali jej dušu, ďakujem Bohu, že som vždy odolal pokušeniu strhnúť ju dolu k sebe. Tak plynul čas.

Slnil som sa v jej prítomnosti a posilňoval sa v čistom myslení; domnieval som sa totiž, že ma ono už navždy opustilo. Sníval som sladké sny, v ktorých som bol zbavený reťazí svojej minulosti, ktoré ma tak tvrdo spútavali. Práve teraz, keď som hľadal niečo vyššie, bál som sa neustále, že by mi niekto iný mohol moju milovanú odviesť. Musel som, žiaľ uznať, že som nemal žiadne právo ju zadržať, hoci len jediným slovom. Akú ťažobu a aké utrpenie prežívala moja duša v týchto dňoch. Cítil som, že pošpinený svojím spôsobom života nie som hodný sa jej čo i len dotknúť; ako by som sa mohol opovážiť tento nevinný, čistý život pripútať k sebe. Bola voči mne taká nežná a milá, že som nemohol pochopiť tajomstvo jej nevinnej lásky. Cítil som však, že tu na tejto zemi nebude nikdy mojou. Jej čistota a úprimnosť vytvorili medzi nami prekážku, ktorú som nikdy nemohol prekonať. Pokúsil som sa opustiť ju, ale bolo to zbytočné. Ako magnet k pólu bol som opäť k nej priťahovaný, až som napokon prestal zápasiť so svojou náklonnosťou k nej. Iba som sa snažil prežívať blaženosť, ktorú mi jej prítomnosť poskytovala.

Potom však odrazu, ako zlodej v noci, prišiel hrozný deň, keď som bol nečakane vytrhnutý zo života a klesol do smrti tela skôr, než som si uvedomil svoj duševný stav. Nevedel som, že som pozemsky zomrel. Po niekoľkých hodinách utrpenia a agónie, upadol som do bezsenného spánku – a keď som sa prebudil, zistil som, že sa nachádzam v úplnej tme. Pokúsil som sa zdvihnúť a pohybovať sa, cítil som sa lepšie. Ale kde som bol? Prečo táto tma? Vstal som a tápal okolo ako niekde v tmavej miestnosti, ale nenašiel som žiadne svetlo, nepočul žiaden zvuk, bolo tu iba ticho, tma smrti.

Chcel som podísť dopredu, aby som našiel dvere. Pohybovať som sa mohol len s námahou a tápal som ďalej … Ako dlho, neviem. Pri mojej vzrastajúcej úzkosti u strachu sa mi zdalo, že to boli dlhé hodiny. Cítil som, že musím niekoho alebo nejaký východ z tejto miestnosti nájsť. K svojmu zúfalstvu som však žiadne dvere ani stenu nenašiel. Nič, do čoho by som mohol naraziť. Okolo mňa bol iba priestor a tma.

Premožený hrôzou som hlasne vykríkol. Kričal som, ale žiadny hlas mi neodpovedal, a tak som znovu volal, ale stále bolo iba ticho. Ani len ozvena môjho hlasu sa nevrátila, čo by ma bolo povzbudilo. V tej chvíli som si spomenul na moju lásku, ale niečo mi nedovolilo ani len vysloviť jej meno. Volal som mená všetkých svojich známych priateľov, ale ani jeden z nich mi neodpovedal. Bol som snáď vo väzení? Nie, väzenie má steny a tu nijaké neboli. Zbláznil som sa, alebo čo? Sám seba, teda svoje telo som cítil. Bolo to to isté. Určite to isté? Nie, akási zmena sa so mnou stala. Bol som akosi scvrknutý a znetvorený. Keď som si prešiel rukou po tvári, pocítil som, že moje ťahy boli tvrdé a hrubé a iste aj zohyzdené. Čo by som teraz dal za svetlo, za niečo, čo by ku mne prehovorilo, aj keby to bolo to najhoršie!

Nikto nechcel ku mne prísť a môj strážny anjel, kde ten len bol? Vtedy, keď som zaspal, bola pri mne. Ale kde sa nachádza teraz? Mozog mi trešťal a hrdlo ako keby mi chcelo prasknúť. Plným hlasom som volal jej meno, aby prišla aspoň na chvíľku. Mal som hrozný pocit, že som ju stratil, a preto som ju volal ako šialený. Po prvý krát mal môj hlas zvuk a ozvena sa opäť vrátila touto strašnou temnotou. Vo veľkej diaľke som uvidel slabý záblesk svetla, podobný hviezde. Stále sa zväčšoval a približoval, až sa predo mnou zjavilo svetlo v lúči hviezdy a v nej som uvidel svoju milovanú. Oči mala zatvorené, ale ruky vzpriamené ku mne a hlasom dobre mi známym zvolala: „Môj najmilší, kde si teraz? Nevidím ťa, počujem iba tvoj hlas. Počujem, že ma voláš a moja duša ti odpovedá.“

Pokúsil som sa k nej priblížiť, ale nemohol som. Neviditeľná sila mi v tom zabránila. Ako keby bola v nejakom kruhu, ktorý som nemohol prekročiť. V najväčšej úzkosti som klesol k zemi a prosil ju, aby ma neopúšťala. Ona sa mi však strácala so sklonenou hlavou, sťaby nesená na silných ramenách. Pokúšal som sa vstať a ísť za ňou, ale nedalo sa. Akoby ma zadržiavala ťažká reťaz, takže po niekoľkých márnych pokusoch som padol v bezvedomí na zem. Po precitnutí som mal nesmiernu radosť, že sa moja milovaná ku mne vrátila. Stála blízko mňa a vyzerala tak, ako som ju poznal. Bola len veľmi bledá, smutná a odetá v čiernom.

Hviezda sa tiež stratila a okolo mňa nastala opäť tma. Nebola to však už taká hustá tma, lebo okolo milovanej, ktorú som opäť zazrel, sa vznášal slabý svit, takže som v jej rukách zbadal biele kvety. Zohla sa nad kopčekom čerstvej zeme. Priblížil som sa a počul jej tichý plač. Pri kladení kvetov si ticho šepkala: ,,Ach môj milovaný! Už sa nikdy ku mne nevrátiš? Je to možné, že si mŕtvy? Odišiel si tam, kde ťa moja láska nemôže nasledovať? Môj najdrahší!“

Kľakla si a ja som k nej pristúpil ešte bližšie, aj keď som sa jej nemohol dotknúť. Kľakol som si tiež vedľa nej a v tom som sa zdesil. Konečne som zistil, že som zomrel a že toto je môj vlastný hrob…

Franchezzo:
Všetkým milým bratom a sestrám, ktorí sa práve  pohybujú po cestách nadol, chcem dôrazne povedať: Ak sú následky sebeckého a výstredného života  na tejto zemi strašné, sú dvojnásobne hrozné po smrti. Tu, ako vy hovoríte, “v záhrobí,“ žiadny obal nezakrýva dušu. Tu sú  zjavné všetky hriechy vinníka. Hriešnym životom znetvorená duša sa objaví ako duchovný netvor v celej ohavnosti a na tak dlho, dokiaľ pokánie a ľútosť jej  rysy nevyhladia a slzy žiaľu ju neomyjú.

Človeku by bolo omnoho ľahšie ľutovať, pokiaľ je na zemi, než čakať, až príde do zeme, kde sa nemôže zaoberať pozemskými vecami.


Súvisiace články:



 

(Prečítané 275 krát, 1 dnes)
Tagged with:
 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *