google27eaa3905ca3fee3.html

Prišli sme na Zem plní nápadov, predstáv, ideálov. Boli sme naplnení snami a víziami o lepšej budúcnosti. Bytostne sme cítili, že presne vieme, kde sa túžime dostať. Naše kroky boli vedené srdcom a v myšlienkach sa nám prihovárala rozprávková láska. Tešili sme sa z toho, že sme prvýkrát mohli otvoriť oči a zbadať ten šíry a nekonečný svet v plnej kráse. Svet, v ktorom sme sa rozhodli zanechať pozitívnu stopu a popritom sa unášať na vlnách fantázie a dobrodružstva po celý svoj život. To sme si vysnívali, želali a snažili sa to zhmotniť a pretaviť na realitu. A ani by nás predtým nenapadlo, že by to nebolo možné alebo, že by sa nám do cesty mohla pripliesť nejaká nečakaná prekážka. My sme skalopevne verili, že dokážeme všetko na svete. Cítili sme sa ako neskrotné orly, ktoré v krajine – nekrajine krúžia po oblohe a nemajú strach rozprestrieť svoje krídla.

Avšak ako prichádzali povinnosti a skúšky, ktoré nám zobrali vzletné sny, vzdušné predstavy i rozprávkové ideály, tak sme sa čoraz viac zabárali do bahna pochybnosti, klamstiev a intríg. A tak sme sa stali bytosťami, ktoré nepoznajú svoje meno, zabudli na svoje poslanie a nevedia už ďalej ísť po ceste, ktorú si raz vybrali. Opierame sa o rôzne konšpiračné teórie z oblasti spirituality, vedy, lenže v skutočnosti nie sme schopní otvoriť knihu zakázaných strán a dočítať ju do konca. Sme v zajatí strachu a robíme všetko preto, aby sme démonov minulosti nechali uväznených za železnou bránou. A popri tom si ani neuvedomujeme, že sme to práve my, kto ich oživuje, dáva im ochutnať z nektáru radosti a každodenne ich prikrmuje lyžicou lásky. Tak veľmi sa bojíme svojich tieňov, až sa nevedome dopúšťame toho, že z nás vysávajú všetko to krásne, pre čo sa oplatí každé ráno otvoriť oči s úsmevom na perách.

Výsmech spoločnosti zatienil ideály

Už ako deti sme inklinovali k niekomu, kto bol časom pre nás vzorom. Pre niektorých to boli rozprávkoví hrdinovia, ďalších zaujali slávne osobnosti, iných zase dôležití priekopníci rôznych období. Potrebovali sme sa o niekoho oprieť, keď sme sa cítili stratení alebo nepochopení a naše idoly tu boli vždy pre nás, keď sme na nich pomysleli. Hoci nám nedokázali odovzdať fyzickú náklonnosť, reálne priateľstvo alebo slovnú podporu, dávali nám možnosť ísť v ich stopách, nasledovať ich sen a priblížiť sa ich skutočnému životu. A to bol pre nás nezabudnuteľný poznatok a neraz ten najkrajší darček, ktorý nám kto kedy mohol darovať. Hoci sme sa viackrát stretli s neporozumením, tak naše idoly sa nám nikdy nevysmiali do tváre a my sme cítili, že nám naozaj rozumejú. Chceli sme byť ako oni, túžili sme sa na nich podobať a dokonale sa spojiť s ich podstatou. Naši rodičia nám napriek láske a starostlivosti málokedy vedeli dať to, čo naše vzory – život so skutočnou slobodou bez obmedzení.

Luxus a komfort nás opája zlatým pozlátkom

Každý človek je svetelná bytosť, ktorá  je schopná láskavých činov, veľkej obety, ale aj hlbokého i srdečného porozumenia a odpustenia. Avšak naše cesty sú rôzne a vyplývajú z rozmanitých skúseností, lekcií a učenia.  Nie každý z nás dokázal naslúchať vnútornému hlasu a intuícií. A nie každý sa vedel obetovať pre svoje poslanie. Je veľa ľudí, ktorí to nedokázali a práve preto toľkí blúdia v tomto svete bez toho, aby poznali zmysel svojho posolstva. Usilovne hľadajú svoje šťastie, ktoré nikdy nemôžu nájsť, pokiaľ sa budú báť otvoriť sami sebe a napiť sa z čaše bohatých myšlienok. Život nás vie naučiť mnohé, ale tí najlepší učitelia sa nachádzajú priamo v nás. Nie sú predajní, ani falošní a nepoznajú strach. To iba my ľudia ich v sebe zabíjame a obmedzujeme ich schopnosti a možnosti sa slobodne realizovať. Žiadny majetok, nech je akokoľvek hodnotný, nemôže nahradiť osamelé srdce, ubitú myseľ či chorý organizmus. Môžeme byť akokoľvek majetní, pokiaľ nebudeme zharmonizovaní po každej stránke svojej ľudskej časti, nikdy nedosiahneme ten naozajstný blahobyt.

Srdce nás túži viesť, hoci sa tomu rozum bráni

Rozum i srdce, od veky vekov nepriatelia, ktorí si odjakživa nerozumeli v oblasti života. Otvorené a oddané srdce sa odmietlo nechať ubiť racionálnym a realistickým prístupom rozumu a tak donútilo rozum, aby mu vyhlásilo vojnu.  A pritom jeden bez druhého by nemohli existovať, pretože sa navzájom dopĺňajú a spolupracujú. Niekedy je potrebné prenechať rozumu velenie, aby sa človek nedopúšťal opakovaných citových strát. Srdce nám zase ukazuje, že inokedy je lepšie prijať lásku bez akéhokoľvek racionálneho výkladu. Mohli by byť skvelí spojenci, keby dokázali nájsť to, čo ich spája a nevidieť iba to, čo ich rozdeľuje. A podobné je to s realitou a spiritualitou. Niektorí ľudia medzi nimi robia rozdiely, ale nebyť našich smrteľných zásahov, nebolo by možné prijať ani svoju duchovnú časť. Pretože obidve časti sú našou jednou súčasťou.  A ak odmietame jednu našu časť, nemôžeme pozvať k sebe ani tú druhú.

Ak raz okúsime svoj let, už viac sa nechceme dotýkať dna

Spoločnosť sa nás snaží udržať na jednom stabilnom bode a bráni nám v akomkoľvek posune. Väčšina svoj osud pokorne prijíma a odmieta sa s ním byť o svoju pravdu a svoje právo na vlastný život. No nájdu sa aj takí, ktorí sa nechcú nečinne prizerať a pasívne podriaďovať vymyslenej dogme, ktorá sa nám snaží vštepiť chybné názory a od oka určiť našu konfekčnú veľkosť potenciálu. Určití jednotlivci sú tak húževnatí, naplnení nebojácnymi predstavami o tom, ako by ich budúcnosť mohla vyzerať, až sa často stáva, že začnú vytrvalo vzdorovať a prejavovať známky odporu až nedisciplinovanosti.  Takíto jedinci sa ocitajú na okraji impéria, kde sa na nich ukazuje prstom s poukázaním ,,nežiarivého príkladu pre novú generáciu.“ Sú príliš nepoddajní, na to, aby sa podvolili príkazom a príliš nespútaní na to, aby sa ich niekomu podarilo uzemniť. Oni sa už narodili s presvedčením, byť lepšími než sú a snažiť sa o dobro v globálnom rozmere, kde nie je miesto pre strach, nadradenosť a neprirodzený výsluch. Milujú život v jeho pravej podobe, kráčajú s ním za jednu ruku a každú prekážku vnímajú ako cenné poučenie, ktoré im raz dopomôže k tomu, aby si postavili svoj vysnívaný zámok na samom vrchu rozkvetu vedomia. Prečo by mali prísť o svoje krídla, keď sloboda je skutočným opojením pre ich zmysly, telo i myseľ?

Uprednostníme farby pred úzkym výberom možností

Dnešný svet je plný kontrastov, rozporov a protikladov. Pripomína labyrint, v ktorom sa človek môže stratiť, ak sa nebude pozorne držať návodu.  Nikto nám v ňom nič negarantuje. Nepozná bezpečie, ochranu a dokonca ani mier. Všetko čo sa v ňom nachádza sa odráža na našom postoji, na našich činoch, na našom prístupe. A to je výsledkom absolútneho triumfu našich myšlienok. Veci, ktoré v ňom prebiehajú, aj za každý jeden faktor zodpovedá človek, či už sa ho to týka alebo netýka. To on mu určuje mieru poznania, veľkosť dobra, ale aj dĺžku vzdelávania. Bez jeho zásahu by sa chod dávno zastavil. Od nás závisí, ako bude vyzerať svet, do ktorého sme sa narodili, či v ňom bude všetkého dostatok alebo či na panovnícky trón usadne mizéria. V každom človeku zúri búrka a súčasne horí láska, no len on jediný môže rozhodnúť o tom, čo si vyberie. A ak si zvolí život v prístave plnom veterných zrážok, nemôže sa čudovať, že je mimo jeho dosahu krajina nepokoreného slnka. Za naše voľby zodpovedáme iba my. Ak však nerezonujú s našim životom, nie je to tým, že máme obmedzený výber, ale je to spôsobené skutočnosťou, že sme neboli dosť silní na to, aby sme prevzali opraty na kočiari, ktorý nikto neriadil.


Súvisiace články:


 

(Prečítané 187 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.