google27eaa3905ca3fee3.html

Nech už to akokoľvek nazývame, tak každý z nás vníma tichý hlas, ktorý sa nám prihovára akoby v šepote. Nachádzame rôzne pomenovania, ktorými by sme mohli označiť tú neviditeľnú predzvesť, aká sa vznáša nad našou hlavou. Niekto v nej vidí prehovárať osud, iný ju vníma ako bájnu bytosť, ďalší si ju môže predstavovať ako tajomnú snúbenicu času.

Táto záhadná nevesta odetá v nepriehľadnom závoji sa nám ukáže len zriedka, takže nie je možné ju dennodenne vídať. No, napriek tomu nás neustále sprevádza na ceste životom, kde ju môžeme vnímať v podobe intuície, akejsi vnútornej motivácie, prípadne obrovskej hybnej sily.

Prihovára sa nám cudzím jazykom, ktorý je blízky iba nášmu srdcu a práve preto tí, ktorí uprednostňujú svoj rozum ju nedokážu v básni objať. Nemôžu jej byť úplne nablízku, lebo nie sú schopní ju vnímať. Ich mysľou sa preháňa nezastaviteľné tornádo, nad ktorým nemajú viac kontrolu. A táto nežná milenka uchopí za ruku len toho, kto jej dovolí, aby ho viedla.

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí jej nevenujú najmenšiu pozornosť z toho dôvodu, že si neuvedomujú jej význam a dôležitosť. Keď zostarnú, tak vtedy začnú cítiť akúsi prázdnotu, no stále nenašli odpoveď pre svoje vnútro. A z tohto sveta odchádzajú bez toho, aby naplnili to, k čomu boli predurčení.

Žijeme navonok naplno a pritom vnútorne umierame

Nachádzame sa na mieste, z ktorého by sme najradšej odišli. Stretávame ľudí, ktorí pre nás nikdy mať porozumenie nebudú. Vykonávame veci, ktoré nás nedokážu naplniť radosťou a väčšinou sa pri nich cítime pod stresom alebo v napätí. S hrôzou neraz zisťujeme, že naše telo je to jediné, čo je skutočné, pretože  myseľ a srdce už dávno vypovedali službu. Máme pocit, že stojíme nad obrovskou priepasťou, pričom sa v nás bijú dve časti – jedna túži skočiť dolu, zatiaľ čo  tá druhá sa ju snaží zastaviť. Viackrát v nás zvádzajú vojnu protipóly, ktoré sa nevedia dohodnúť, akým smerom sa máme ubrať. A vtedy nás naplno prekvapí tá obrovská beznádej, kedy si uvedomujeme, že sme len hračkou nášho osudu a nie sme schopní sa proti tomu postaviť.

Naša vôľa je neustále pokúšaná osudom

Vo svojom živote zažívame rôzne momenty, ktoré nás buď úplne zdecimujú alebo sa nás pokúsia postaviť na nohy. Týmto situáciám, ktoré nás vedia prekvapiť ako letná búrka nedokážeme vždy čeliť. Niekedy nastanú okamihy, ktoré nás poriadne vyvedú z miery a pre ktoré túžime zabudnúť na to, kým sme naozaj. Nie všetko čo sa v našom živote udeje je dokonalé a neraz sa usilujeme na trpké spomienky zabudnúť. Našu dušu ťažia ako balvany na útese, z ktorých je priam nadľudské sa vymaniť. Za týchto okolností zvykneme útočiť na osud, ktorý preklíname každú sekundu a popritom si ani neuvedomujeme, že v skutočnosti sa za našim utrpením skrýva naše vlastné rozhodnutie.

Lekcie nás posúvajú vpred a robia z nás osloboditeľov

Napriek všetkému čím sme si kedy prešli,  by sme nikdy nemohli nadobudnúť tak obrovské poznanie, aké sa ukrýva v našej mysli, ak by sa nám to vyhlo. Nech už sa jedná o akokoľvek deprimujúce zážitky, pri ktorých na nás nič dobre opakovane nečakalo, tak by sme mali byť v skutočnosti radi za to, že sa tak stalo. Tú najväčšiu bolesť musíme zakúsiť na vlastnej koži, aby sme boli schopní cítiť bolesť iných. Bez nej niet porozumenia, odpustenia, ale ani nového začiatku. A i navzdory tomu, že sa horlivo snažíme na to všetko zlé, čo nás kedy postihlo zabudnúť, tak nemáme dôvod k tomu, aby sme sa za to museli hanbiť. Nás to nezasiahlo preto, aby sme žili v stude, ale preto, aby sme posilnili svoje korene, na ktorých stojí celá naša osobnosť!

Odhalená pravda bodá ako tŕň ruži

Hovorí sa, že človek je šťastný vtedy, ak nevie čo sa okolo neho deje. Ako náhle si uvedomí, že sa celý ten čas len chlácholil uľahčujúci-mi argumentmi, pretože mal strach odkryť záclonu vonkajšej reality, býva neraz zdrvený poznaním, na ktoré nebol pripravený. Lenže ten správny čas, ktorý nám umožňuje poodhaliť plachtu, pod ktorou sa skrývajú odpovede je limitovaný len naším váhaním. Nie je to spôsobené zlým osudom, ani nedochvíľnou paňou v kostýme, ktorá točí koleso šťastia. Je to len o nás a iba my rozhodujeme o tom, ako rýchlo otvoríme truhlicu plnú pokladu.

Buď ukážeme silu slobody alebo necháme vlajku zhorieť

Sme neporaziteľní a nikto nás nezastaví, ak sa nebudeme zbabelo krčiť pred vlastným strachom. Keď začneme znova vidieť, tak sa nám veľa vecí už nemusí páčiť, dokonca si začneme uvedomovať, aké sú určité vlastnosti danej situácií protivné a nehumánne, avšak to nás nemôže odradiť. Nie všetko čo je okolo nás je správne a ideálne, ale ak sa rozhodneme zo zbabelosti opäť zatvoriť oči a utopiť svoje vedomie, opäť stratíme kontrolu nad svojim životom, ktorý začnú viesť biotické klony. Lenže tie už dávno nevedia kým sú naozaj a práve preto by radi získali vlastnú osobnosť. No my im nemôžeme za žiadnu cenu ustúpiť, pretože tým zatratíme sami seba. Už možno navždy.


Súvisiace články:

(Prečítané 325 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.