google27eaa3905ca3fee3.html

Už od útleho detstva sa nás snažilo niečo formovať. Najprv to boli rodičia, rodina, priatelia, partneri, kolegovia, známi, okoloidúci a nakoniec samotná spoločnosť. Nepriamo nás modelovali ako ľahko tvarujúcu plastelínu v presvedčení, že vytvoria dokonalý archetyp. Nádejne očakávali, že sa im poslušne podriadime a budeme napĺňať ich predstavy podľa napísaného scenáru. Žili v zanietenej viere, že sa nemýlia a je to potrebné pre naše prežitie. Oni sami boli nejakým spôsobom pretváraní a prechádzali si mentálnym alebo fyzickým vývojom, takže to považovali za úplne prirodzený jav. Nevedomky robili presne to isté, čo sa od nich taktiež požadovalo a čo zažili sami na sebe. V podstate nerobili nič zlé, iba posúvali svoje nadobudnuté zručnosti ďalej a verili, že sa im podarí zožať úspech.

Niektorí z nich to nemuseli robiť v zlom úmysle a nechceli nám ani škodiť. Bol to však jediný spôsob, akým nás vedeli pripraviť na nevyhnuté – uzemnenie, maskovanie, vyhorenie. V úsilí nás dokonale vyzbrojiť na cestu, kde sa vždy nemusíme stretnúť s pochopením, nám do rúk vložili zbrane a do srdca vlastnosti, ktoré sme od nich nepýtali. A hoci sme s nimi nevedeli narábať a neurčité pocity nám boli celkom cudzie, časom sme si na nich zvykli, osvojili si ich a prijali ako vlastné. Už sme sa viac nezamýšľali nad tým, či sme to skutočne my, pretože sme si prestali uvedomovať, kým sme boli predtým. Zabudli sme na to, kto sme a vnímali sme len to, kým sme sa momentálne stali.

I napriek tomu, že sa nám to nemusí páčiť, my sme si tú voľbu vybrali. Či už to súvisí so zaťaženou karmou z minulých životov alebo sme si to zvolili ako skúšku pri narodení na zlepšenie karmy, už nie je tak podstatné. Deje sa to a nedá sa to nijakým spôsobom utlmiť a ani ignorovať. Nemusí nám to vyhovovať, no je to určitá lekcia, ktorá sa nedá obísť skratkou alebo vymazať gumou ako nepodarený text. Bude sa nám vracať do cesty neustále, pokiaľ ju nevezmeme na vedomie a neprestaneme sa skrývať za cudzie šaty.

Dospelý človek je večným dieťaťom

Hoci sa nám už objavuje viac paličiek na ručičke času, niekedy sa pristihneme, že okrem vizuálneho zovňajšku sa naša duša nezmenila. Radi by sme si zaskákali do mláky a ohadzovali sa balónmi naplnenými vodou pred našim domom. Chceli by sme postvárať všetky tie neplechy, ktoré sme zažívali ako deti a počas dospievania. A táto predstava v nás žije ďalej, dokým sa ju niekto nerozhodne násilne vytrhnúť z našej duše. A hoci to je pre nás ťažké a nechceme o ňu za žiadnych okolností prísť, tak sa predsa len podriadime tlaku, ktorý je na nás aktívne vyvíjaný. A vtedy už nezáleží na tom, ako veľmi túžime po vnútornej slobode, keď z každej strany do nás niekto hádže šípky, ktoré poškodzujú náš ochranný štít.

Aj pevný panel ideálov sa môže prepadnúť pod lavínou kritiky

Vo svojom vnútri vieme presne, kým sme a čo nás robí šťastnými a bytostne naplnenými. Avšak vo svojom živote narážame opakovane do rovnakých dverí alebo stretávame veľmi podobné osoby, ktoré sa nás usilujú zmeniť tak, aby sme im väčšmi sedeli a aby nám lepšie rozumeli. Síce sme si ich sami pritiahli do života, nastávajú niekedy aj také okamihy, kedy vôbec netušíme, čo od nás vlastne chcú a žiadajú. Vnímame, že sa pri nich nevieme správať tak, ako to cítime a nedokážeme byť naplno otvorení a niekedy dokonca až úprimní. Akoby nás skenovali pohľadom bezcitných očí, ktorými nám prezrádzajú, že sa im nepáči to, kým naozaj sme. A navzdory tomu, ako veľmi chceme veriť sami sebe a ako sme si istí tým, že je to správne, sa opakovanými situáciami, ktoré nám stále vrážajú odzadu dýku do chrbta môže stať, že sa neubránime. Dovolíme im, aby nám nasadili korunu hlúposti a so zviazanými očami nás usadili na trón pre malomocných.

Čo sami druhí nedokážu, to zvyknú vyčítať

Neraz my všetci bývame sami voči sebe neuveriteľne sebakriticky až nezdravo prísni. Myslíme si, že ak sa nepáči okoliu to čo robíme, tak je jednoznačne chyba v nás a sme to my, ktorí sa musia zmeniť. A pritom skutočnosť je celkom iná a často sú ľudia, ktorí iných kritizujú za to, ako žijú a ako sa správajú tými najväčšími zbabelcami. Nemajú odvahu žiť svoj život a preto sa uchýlia znepríjemňovať život tým, ktorí ho dokážu bez obáv žiť podľa vlastných predstáv, túžob i zásad. Avšak to si z nich málokto prizná, pretože je to oveľa ťažšia cesta a viacero ľudí má z pravdy strach alebo sa ju aspoň snaží všemožne umlčať. Robia to v domnienke, že jedine tak, nebudú musieť čeliť vlastnej slabosti.

Transformácia larvy v motýľa býva plná prevratov

Oveľa jednoduchšie sa nažíva človeku, ktorý splýva s davom, komunitou, s prostredím ako tomu, ktorý svieti ako mesiac na nebi medzi mrakmi. Keď sme zakuklení a len máličko nápadní, tak si nás takmer nikto nevšíma, pretože nie sme až tak zaujímaví pre okolie. Veď takých ulít alebo schránok je na každom kroku desať! Lenže, keď sa pomaly začneme vyvíjať, nadobúdať rôzne odtiene, získavať jedinečné tvary a nedajbože netradične uvažovať, stávame sa už pre ostatných červeným majákom uprostred mora. Ako bytosť, ktorá je plná voľnosti, bezprostrednosti, malebnosti a duchaplnosti nás okolie začne oveľa viac vnímať, čo môže do istej miery narušiť našu sebadôveru. Nie všetci jedinci sú pripravení na verejnú popravu a niektorí z nich sa zo strachu pred samými sebou ukryjú do tej starej ulity, z ktorej sa vyliahli a odmietajú  z nej vystrčiť čo len hlavu. Mohli sa z nich stať pestrofarebné motýle, no oni sa rozhodli, že radšej budú zakuklené húsenice, ktoré sa v tie motýle nikdy nezmenia.

Ukážme svetu farbu, ktorú  nenosí nikto iný

Bez ohľadu na to, ako sa na nás druhí budú pozerať a ako si nás zapamätajú, nebojme sa predviesť vo svojej celej kráse pred ostatnými. Síce nás nemusia pochopiť, možno sa nám budú aj smiať, ale určite si všimnú naše prirodzené a prenádherné vyžarovanie, ktoré nám vytvorí kúzelný závoj osobnosti. Nie je dôležité čo si o nás myslia ostatní a do akej miery nás dokážu formovať, podstatné je, aké dlhé si nastavíme mantinely a to čo si skutočne o sebe myslíme my. I keď nás naďalej budú ľudia svojimi postojmi, názormi a koniec koncov i vlastným vývojom modelovať, len od nás závisí, čo im naozaj umožníme a aké priority si nastavíme. Bez nášho súhlasu nami nikto nemôže manipulovať a ak k tomu nakoniec dôjde je to len tým, že sme tomu sami nezabránili. A tak nech sa nachádzame kdekoľvek, pokiaľ budeme mať srdce roztvorené a naplnené úprimnou radosťou a detskou zvedavosťou, aj tie naj-nedostupnejšie dvere sa nám nakoniec otvoria …


 Súvisiace články:

(Prečítané 209 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.