V našom živote sa neustále deje niečo, čo nás núti nad našou existenciou nepretržite premýšľať. Nech už ku nám prichádzajú akékoľvek správy, ich príbeh sa nás týka, či už sme si toho vedomí alebo nie. Neraz si do životných kapitol priťahujeme scenáre, ktoré sa nám nepáčia alebo sa s nimi nedokážeme stotožniť. Často za to viníme svoj pôvod, svoje okolie, prípadne okolnosti, ktoré tomu predchádzali. Na samotné žitie pozeráme len z jedného uhla pohľadu – buď je to čierne alebo biele. Stále nie sme dostatočne pripravení na kompromisy, ktoré sa od nás očakávajú, za to, že môžeme pobývať na tejto planéte. Vesmír nie je ako budova, ktorú si môžeme sprivatizovať, aby fungovanie bolo pre nás jednoduchšie a ani žiadny priestor, v ktorom vykonávame svoju živnosť. Je to dokonalý, žijúci organizmus, ktorý zahŕňa tak veľa aspektov, na ktoré nedokážeme voľným okom dovidieť. I keď je ešte stále množstvo vecí, ktoré nie sme schopní vnímať, pochopiť a prijať, tak sme s ním pevne zomknutí a taktiež sme jeho súčasťou. Všetky rany, ktoré mu uštedríme, udelíme aj sami sebe bez ohľadu na to, kde sme sa narodili a kým sme sa počas života rozhodli stať. Preto nesieme oveľa väčšiu zodpovednosť za to, čo sa okolo nás deje, než si vôbec dokážeme predstaviť.

Žiť v tme bez voľby, znamená nežiť vôbec

Často život neprichádza v podobe, akú sme si priali a jeho trasy bývajú príliš kľukaté na to, aby sme sa z nich vedeli tešiť. Mávame pocit, že by sme mali dostať viac a osud ku nám je veľmi skúpy na to, aby nás mohol obklopiť blahobytom hojnosťou. Akoby sa nám osud chcel vysmiať a zaplaviť nás len samým bahnom a nedostatočnosťou. Neraz cítime, že nesieme tresty za hriechy, za ktoré nemôžeme a o ktoré sme sa nepričinili. Lenže i navzdory tomu nám zrkadlo nastaví zvrátenú tvár reality, proti ktorej dosiaľ nevyrobili žiadne účinné zbrane. Samotná skutočnosť neraz nosí masku zubatej, ktorá už len čaká na to, kým zmarí ďalší nevinný a bezbranný život. Je celkom prirodzené, že sa chceme vyhnúť zúrivej búrke a tak utekáme pred jej hnevom do najbližšieho úkrytu. Málokedy si však uvedomujeme, že my sme hostitelia, ktorí sa môžu rozhodnúť, akých návštevníkov pustia do svojho obydlia. To, ako premýšľame, nad čím uvažujeme a čo si dokážeme predstaviť z nás robí výkladné figuríny, ktorým život strieda stále nové oblečenie. Tak málo o sebe vieme a novým poznatkom nie vždy porozumieme a preto sa stáva, že tvár odvrátenej strany dobra nás ľahko polapí. Prestaneme hľadať svetlo, spravodlivosť a zabúdame na potrebu, že sme stvorení pre lásku.

Strach nám určuje pozíciu podľa hierarchie beztvárnos

Stáva sa, že sme tak veľmi ponorení do objatia strachu, až zacítime obrovské zadosťučinenie. To znamená, že aj keby sme si mohli vybrať prítomnosť odetú v pestrosti, tak by sme ňou pohrdli a dali na seba tmavý kabát. Utrpenie pre nás predstavuje, že nie je v živote miesto pre harmóniu a radosť. Prijatím tejto zotročujúcej emócie viac dokážeme zapadnúť medzi jednoliate uvažovanie komikov, ktorí na javisku stvárňujú mizernú paródiu. Bez toho, aby sme mali na sebe balvan nešťastia by sme sa pred svetom i sebou samými cítili obnažení a zraniteľní. Uverili sme, že planéta, po ktorej kráčame a ktorá nám podľa našich slov patrí nie je spravodlivá a netúži po našom blahu. A preto sa nám jednoducho prijíma negatívne prostredie oveľa ľahšie, než keby sme sa mali úprimne tešiť zo života bez strastí. Veď, akoby sme mohli byť v živote skutočne spokojní, keď robíme všetko preto, aby sa nad nami neustále vznášal akýsi prízrak?

Bezpečie nám dáva viera, že nad nami anjeli bdejú

Keďže sme presvedčení o tom, že planéta, kde žijeme nám ponúka len trpké príchute každodennosti, tak sa cítime bezradne. Našim najlepším priateľom je beznádej, ktorá nás kŕčovito zoviera za ruku a odmieta pustiť. Ona predsa nechce, aby sme sa zo života radovali a uvedomovali, koľko kras je vôkol nás, ktoré sú skryté pred našim zrakom, pretože sme sa ich rozhodli ignorovať. Vzpínajú ku nám svetelné dlane, no my ich vôbec neregistrujeme. Dovoľujeme neexistujúcim bytostiam, aby nám na krk uväzovali stuhu, pri ktorej sa nemôžeme slobodne nadýchnuť. Stále tŕpneme, že nás niekto prenasleduje a ničí nám život, čo nám len dokazuje, že sa pritom vidíme ako bezbranné jelene, ktoré sú ulovené poľovníkmi.  No, keby sme sa dokázali na seba pozrieť nezaujatými očami, tak by sme zistili, že sme to práve my, ktorí zo sebe robia bezmocné obete.

Odostrime závesy a pozvime svetlo do našich sŕdc

Možno sa nám bude zdať nadľudské, ak začneme meniť svoj život a pozývať do neho čoraz viac čarokrásnych momentov, plných malebných ornamentov, no je to všetko len o zvyku si na nový model fungovania. Po čase si zamilujeme tú blahodarnú vôňu, ktorá bude mať priaznivé účinky na našu myseľ a telo. Stane sa pre nás bežnou záležitosťou byť dobre naladení po celý náš deň i tie nasledujúce ďalšie. Otvoríme sa tým pravým zázrakom, o ktorých sme čítali v knižkách o vilách a škriatkoch, len tento krát to už nebudú vymyslené príbehy. Tie sa stanú našou každodennou realitou a pre nás už nebudú pochabé šľachtičné, ktoré sa rozhodli čakať na svojich rytierov. Ako náhle sa nám podarí pretrieť čierny atrament dúhovým pastelom, začne sa náš život radikálne meniť. Prestaneme sa na svet a to, čo ho obklopuje pozerať ako na zlosyna, ktorý nám ničí naše sny, ale budeme ho vidieť v podobe labutej princeznej, ktorá nám zaručí, že všetky prekážky na svete je možné zdolať, ak je naše srdce dostatočne otvorené skutočným kúzlam.


 

(Prečítané 287 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.