google27eaa3905ca3fee3.html

Ostatné víkendy sa potĺkam, v tom dobrom slova zmysle, po rôznych ezo- podujatiach. Robím to už celé roky, lebo je to súčasť mojej profesie a stretávam tam neustále, po celé tie roky, istý typ ľudí, ktorí sa navonok prejavujú permanentným úsmevom a stabilnou ochotou pomáhať každému naokolo. Žiť za druhých, rozdať sa. Pokiaľ na otázku: ako sa máte?, neodpoviete pozitívnym slovom a šťastným úsmevom, ihneď na vás začnú páchať dobro a presviedčať vás, že sa treba radovať a pozitívne myslieť a že všetko bude dobré. Svet bude gombička, nikde nebudú nijaké konflikty a smútok už vonkoncom nie, samozrejme dodajú s tajomným šepotom, že už ideme do toho dokonalého, ružového sveta (2012), len si to treba želať. Ak náhodou spomeniete, že vás baví život plný drámy a veci riešite priamo, hoci aj konfliktom, ich úsmev sa zmení na strach, že by tento vírus mohli od vás chytiť a rýchlo vám pošlú pol kila dobrej energie a bežia sa ďalej rozdávať so všeobjímajúcim úsmevom na perách. Ani si nestihnú uvedomiť, že pred nimi ľudia utekajú. Každý z nás vie v srdci rozoznať, čo je úprimné a čo naučené. Či nie sú takí „dokonalí“ preto, lebo si pripadajú, ale pozor, to iba v kútiku duše, alebo v záchvatoch úprimnosti lepší, duchovnejší, osvietenejší, či netúžia po kráse len preto, lebo sa boja a opovrhujú všetkým škaredým a v láske im ide hlavne o to, že keď ju „dávame“ mali by sme dostať aj čosi naspäť. Meradlom úprimnosti je, ako sa nám darí vo vzťahoch, v živote. Boli časy, keď som ich ihneď prekukla, odsúdila a aj ja som bežala od nich, ako keby mali lepru. Potom som však začala rozmýšľať nad tým, prečo majú títo ľudia smutné oči a veselé pery. Videla som, akí sú vyčerpaní z toho večného rozdávania. Nechápala som prečo chcú vysielať dobrú energiu a neustále pomáhať a želať každému iba to najlepšie a keď sa ich spýtaš, čo želajú sebe, zľaknú sa. Sebe? Už to slovo im zaváňa sebectvom a toho sa oni nemôžu dopustiť. Sebe neželejú nič, oni už také želania ani nemajú, oni chcú dobro pre všetky bytosti, oni želajú všetkým šťastie. No hej, ale keď som sa spýtala takejto osoby, či by nebolo lepšie, keby si každý sám za seba želal to svoje šťastie, čím by nemohlo prísť k omylu, že niekto mi želá krásny partnerský vzťah, keď ja potrebujem pre rozvoj svojej duše ohmatať samotu vo všetkých jej podobách, zhrozila sa. Partnerstvo je dôležité, láska je dôležitá, láska všetko vylieči… Bla, bla, bla…Nie, že by tieto slová neboli sväté, ale fungujú len vtedy, ak ich máme „zmáknuté“ a všetko sa to začína láskou k sebe. Keďže chápem, že kto chce zachraňovať druhých, musí v prvom rade zachrániť seba, často potom pozvem takéhoto človiečika na čajík, spýtam sa na rodičov, súrodencov, detstvo a oni zrazu začnú pred mojimi očami stavať hradby zo sebaklamu. Keďže som rodený búrač mýtov, rozborím im postavenú stenu a na jej rozvalinách pomôžem budovať sebalásku. Úctu k sebe a sebaprijatie. Ak prejavia záujem, učím ich milovať seba. To totiž nedokážu. Veľmi ťažko si vedia poradiť v tom, ako sa prijať. Aj so svojimi tieňmi. Ako keby netušili, že cesta ku svetlu vedie cez tiene, hoci teoreticky o tom často hovoria. Neustále ma presviedčajú, že oni sa dostatočne milujú, až im predostriem príklad, na ktorom pochopia, že kto sa naozaj miluje, dokáže povedať aj nie. Dokáže sa s humorom pozrieť na svoje chyby. Dokáže pochopiť, že ak neprežil detskú lásku, niečo mu na stupnici lásky chýba, ak sa nezamiloval ako pubertiak, tiež tam má prázdne okienko. Je dôležité prežiť rôzne druhy lásky, aby sme ju mohli komplexne pochopiť a precítiť. Kto neprežil rozchod, tiež nevie, čo je láska. Až keď prijmeme a pochopíme, že ak to nepotrebné odchádza, aby uvoľnilo miesto novému, môžeme si odfajknúť ďalšiu časť lásky. Kto neodpustil komukoľvek, tiež nevie ešte, čo je láska, kto chce meniť partnera, kto sa sťažuje na nedostatok lásky a nechápe, že dostáva toľko, koľko je schopný dať, sa ešte trocha musí priučiť. Kto nevie prijať svojich rodičov a nemiluje ich, nepochopil, že je z nich. Táto prázdna kolónka tiež bráni pochopeniu lásky. Zväčša nám prináša do života nízku sebadôveru, neveríme vo vlastné sily a schopnosti. Aj ten, kto sa bojí smrti má ešte medzeru v ponímaní lásky. A tak sa kruh, po ktorom môžeme roky behať ako potkany dookola, uzatvára. A za všetkým je iba naše nerozpoznané ego a jeho najväčší pomocník – logika. Náš mozog, naša brilantná logika, ktorá dokáže vysvetliť, že všetko robíme vlastne zo slobodnej vôle, dokonca z vyššieho vnuknutia, veríme matrixu, ktorý vytvoril váš mozog, lebo v pocite svojej dôležitosti, v tom ako sa rozdávame a rozdávame lásku, sme kladní hrdinovia. Prestaňte sa klamať a pozrite sa na veci cez pocity a tie si priraďte ku dvom miestam. Robí istá situácia dobre vášmu egu – teda mozgu a logike, alebo vašej duši – srdcu a pocitom.? Potrebuje ju ego, alebo duša? Ste pri páchaní dobra spontánni, úprimní, šťastní, uvoľnení bez kontroly zhora. Z mozgu. Najlepšou kontrolou je, ako dlho vám vydrží eufória a radosť trebárs z rozdávania sa, z dávania lásky, z dobročinnosti…ego nevydrží dlho pri jednej veci, stále hľadá nové možnosti a potrebuje povzbudenie. Ak ho nemá, vytvára stres a strach a nepríjemnosti. Úzkosť, nervozitu. Mozog sa ľaká, balamutí, zavádza. Maľuje našu budúcnosť na ružovo, či na čierno, prehodnocuje minulosť, ako sa mu to práve hodí. Vymieňa jedny okuliare za druhé, aby nemusel byť v prítomnosti. Tu a teraz, nedokáže vydržať. Tam víťazí srdce. Tam je cesta k pravde o sebe. Mať rád sám seba je v podstate ľahké, ak dokážeme byť k sebe úprimní. To je podstata. Neklamať sa a nebáť sa nazrieť do špiny, ktorá sa časmi nahromadila. Ten chlievik treba občas vyčistiť, prevetrať zatuchnuté miesta, zbaviť ich plesne starých schém myslenia. Základom je, uvedomiť si svoje činy a zistiť, čo nás k im pobáda. Napríklad, že páchaním dobra sa snažíme ujsť od svojich vlastných problémov. To, že ich navonok nepociťujeme, to ešte neznamená, že tam nie sú, alebo že sme ich poriadne nezatlačili do najhlbšej hĺbky, odkiaľ nemajú šancu vyliezť. Začiatok liečby je, nájsť ich v tej tme a vytiahnuť na svetlo. Pozor, ak nás niekto o pomoc žiada, alebo nevyhnutne našu pomoc potrebuje, je to niečo iné. Ja hovorím o tých ľuďoch, ktorí sú nastavení tak, že v prvom rade sa treba starať o druhých. Samozrejme, že nepripustia, že je to útek od seba a zvyšovanie si sebavedomia cez dobrý pocit z toho, čo urobili, hoci už ani nevládali, ničili sa, alebo stratili niečo zo svojej slobody. Oči im neprirodzene žiaria, keď hovoria aké je krásne obetovať sa. Neveria, že je to len ich túžba po ocenení, po láske, čo ich ženie páchať dobro. Ich vnútorná prázdnota pri pobyte so sebou. Neveria, že si takto chcú vo svojich očiach zdvihnúť svoju hodnotu. Keď to pripustia, nastal čas začať s „liečbou“. Pohrabať sa v hlbinách svojej duše celkom sám, je dosť ťažké. Na začiatku je lepšie úprimne sa porozprávať s niekým komu dôverujeme, alebo skúsiť meditáciu na svoje vnútorné dieťa. Napríklad, ak radi páchame dobro, skúsme nájsť v sebe svoje vnútorné dieťa a spýtať sa ho, prečo tak rád/rada prinášam obeť. Komu z rodičov som sa chcel/a zapáčiť, získať si jeho priazeň a ako sa prejavoval môj smútok z nedostatku pozornosti. Konkrétne to môže vyzerať tak, že si ľahnete, trebárs do vane, alebo na trávu na rozkvitnutej lúke, uvoľníte sa desiatimi hlbokými nádychmi a výdychmi a predstavíte si seba ako malé dieťa, v niektorej zo situácií, ktorá vás kedysi dávno ranila, alebo ktorá vám bola nepríjemná, či pre vás nepochopiteľná. Môžete to robiť aj nad albumom s fotografiami z detstva, alebo tesne pred spaním s plyšovou hračkou v náručí. Nepodceňujte ten pocit spať s macíkom, len preto, že ste dospelí. Nájdite si svoj vlastný spôsob objavovania svojho vnútorného dieťaťa. Potom ho vytiahnite z tej situácie a objímte ho, poláskajte ho, povedzte mu, čo vtedy potrebovalo počuť a uistite ho o svojej láske a pozornosti, ktorú mu už budete pravidelne venovať. Ak ho nechcete vytiahnuť, môžete si ho popestovať v oblasti srdcovej čakry, niekde tesne pod srdiečkom. Nie nadarmo sa vraví: nosí dieťa pod srdcom. Najkrajšie na tejto situácii je, že v dospelosti sa stávame sami rodičmi svojho vnútorného dieťaťa a môžeme pokojne vyliečiť všetky ranky spôsobené rodičmi, súrodencami, či starými rodičmi, či inými kultúrnymi vplyvmi alebo po stáročia získanými boľačkami. Je to krásny dar od života. Aj na túto situáciu sa dá aplikovať porekadlo: Ako si ustelieš, tak budeš spať. So svojím vnútorným dieťaťom sa môžeme zhovárať hocikedy chceme, ak máme vôľu, môžeme túto milovanú dušičku každý deň obdariť svojou pozornosťou a láskou. Možno to na chvíľu zmyje z tváre ten všechápajúci úsmev, ale ten občasný bude pravý, srdečný a bude z neho vyžarovať svetlo, ktoré objíma bez slov. Potom nebudete musieť páchať dobro, postačí, ak budete len tak vyžarovať. Tí, čo budú potrebovať vašu energiu lásky sa jej pokojne a bez slov napijú, ale to už je vyšší level. Oplatí sa však vybrať po tejto ceste. V prvom rade pre seba, lebo každý je zodpovedný za svoj vývoj a od neho závisí, ako rýchlo a kam chce kráčať. Nezabudnite preto poďakovať aj za etapu páchania dobra a prázdneho úsmevu. Určite mala význam. Ak by ste túto etapu zrazu považovali za trápnu, alebo za stratu času, nič ste nepochopili. Vráťte sa na začiatok, ako v hre Človeče, nehnevaj sa! Rovnako vás vyradí z hry aj pocit, že si takú veľkú a čistú lásku, aká teraz vyžaruje z vašej duše ani nezaslúžite. Láska totiž nie je za zásluhy. Naopak, ak by sa vám zdalo, že to malé dieťatko má niečo spoločné s vašou dušou, možno ste udreli klinček po hlavičke. V takom prípade sa všetko okolo vás rozsvieti.

Erika Vincoureková

Na seminár Dosť bolo slov, treba činy, ktorý zahŕňa aj liečenie vnútorného dieťaťa a cestu úprimnosti sa môžete prihlásiť na telefónnom čísle 0238101137.

***

(Prečítané 1 398 krát, 1 dnes)

Comments are closed.