google27eaa3905ca3fee3.html

VV_1_-_KopieHľadanie duchovných príčin chorôb je súčasťou každej celostnej terapie, ktorá chápe človeka ako jednotu tela, duše a ducha. Etikoterapia vidí príčinu chorôb v chorých vzťahoch k sebe, k druhým i k tomu, čo nás presahuje. MUDr. VLADIMÍR VOGELTANZ sa tejto terapii, založenej na hlbokom počúvaní príbehu chorého človeka, venuje už osemnásť rokov. Je hlboko presvedčený, že človeka môže vyliečiť iba zmena jeho postojov, zvykov a vzťahov smerom k pravde, otvorenosti a rovnocennosti. Pre toto presvedčenie opustil oficiálnu medicínu. V súčasnosti ho možno považovať za najznámejšieho a najaktívnejšieho českého etikoterapeuta. Venuje sa individuálnemu poradenstvu, prednáškam a seminárom, okrem toho je autorom dvoch dielov knihy Co s doktorem.

V roku 1993 ste sa rozhodli opustiť miesto zástupcu primára na krčnom oddelení v Strakoniciach a odísť z medicíny. Čo vám na oficiálnej medicíne prekážalo?

Pre mňa sa oficiálna medicína zaoberá len čisto hmotnými dôsledkami, vôbec nerieši príčiny, ktoré sú v nehmotnom duševnom a duchovnom priestore. Ja som bol dlho súčasťou oficiálnej medicíny, bol som tým, kto mal moc nad človekom, mocným lekárom a pacient bol ne–mocným človekom. Postupne som zistil, že niektoré choroby nápadne súvisia s určitými životnými postojmi. Ak má napríklad niekto zhubný životný postoj, seba podceňujúce, seba ničiace myšlienky, tak niet divu, že po istom čase dostane zhubnú chorobu. Keď niekto nevie hýbať so svojím životom, bude mať po čase problémy s kĺbmi, lebo tie nám umožňujú meniť smer. Tie súvislosti boli čoraz zjavnejšie. V klasickej medicíne, keď k nám prišiel pacient, my sme sa pozerali iba na jeho momentálny stav a riešili sme, čo s ním do budúcnosti. Chýbal tam čas a priestor zamýšľať sa nad tým, čo chorobe predchádzalo. Ale práve to ma zaujímalo, a tak som začal hľadať v iných vodách, čo ma nutne priviedlo k alternatívnym metódam rôzneho druhu. Videl som úžasné veci, ktorých medicína nie je schopná, ale aj tak som nebol spokojný, lebo pacient tie veci nerobil sám. Vždy tam bol aktívnym, mocným človekom liečiteľ alebo lekár, ale nemocný ostával naďalej vo svojom živote ne–mocný.

Boli nejaké kľúčové momenty, keď ste si uvedomili, že napríklad odstrániť mandle nestačí, že pacient sa tým neuzdraví, ale choroba sa presunie niekam inam? 
Mal som šťastie, že ako hľadajúci som stretol ďalšieho hľadajúceho – liečiteľa, ktorý bol jasnovidný. On hľadal lekára, ktorý by mul pomohol dovysvetliť ten jeho spôsob poznania. Založili sme liečiteľské centrum, snažili sme sa hľadať nové cesty. Mojou úlohou bolo počúvať chorého, počúvať ho oveľa dlhšie, ako je to možné v nemocnici. Keď počúvate hodinu, dve, tak sa nevyhnutne vykryštalizuje to, čo je choré v živote daného človeka. Ide o úplne pasívne, ale zvnútornené počúvanie, takže celý priestor vyplní príbeh človeka. Medicína tento priestor vôbec neposkytuje. Ona pristupuje k človeku veľmi mocensky. Viem to z vlastnej skúsenosti, ja som bol ponorený v človeku koľkokrát až po zápästia a s nožom v ruke. Ale aká to je sloboda? Od tých čias sa stále vzďaľujem z priestoru, v ktorom nemám čo robiť, aby to dôstojné a tvorivé miesto vo svojom živote mohol zaujať chorý. Odchádzam z priestoru, o ktorom si myslím, že je priestorom toho dotyčného. Každý sme tu poverení žiť vlastný život a nie životy druhých.

Poznanie, ku ktorému ste dospeli, sa usilujete sprostredkovať lekárom. Dajú sa vôbec tieto princípy skĺbiť s povolaním lekára?
Pred pätnástimi rokmi som na operačnej sále tento pocit nemal. Videl som, že zdravotníctvo je celkom pod inou ideológiou, že tam nie je priestor, kde by som na oddelení mohol pracovať v tichu s pacientom, ale ani vnútorný priestor, že by sa s tým počítalo ako so samozrejmou súčasťou zdravotníctva. Bolo to prostredie, kde sa prihliadalo len na hľadanie diagnózy a liečenie, ale nešlo sa po hľadaní skutočnej príčiny. To, k čomu som dospel – k etikoterapii – je veľmi odlišné, pretože sa vôbec nepohybujem na poli choroby, ale v oblasti príčin choroby. Tým hlbokým, celo človečím počúvaním sa dostanem hlboko do schémy, kde choroba vzniká. Nepotrebujem diagnózu, tá je väčšinou známa a dlhé roky liečená, o to nejde. Ja hľadám príčiny, prečo, odkiaľ tú diagnózu človek má. Ešte presnejšie je, že pomáham chorému k samostatnému hľadaniu príčiny jeho choroby. Keď sa k príčine dopátrame, potom nastupuje jasná otázka: Kto má s tou príčinou právo niečo spraviť? Je to jeho život a on sa rozhoduje, či si ponechá staré zvyky, hoci vidí, že výsledkom je choroba, alebo sa rozhodne, že s tým zabojuje sám, že je to oveľa dôstojnejšie, že sa môže poučiť z chýb a prebudovať svoje zvyky.

Kedy ste začali to, čo robíte, nazývať výrazom etikoterapia?
Približne pred pätnástimi rokmi sa objavila dlho zabudnutá kniha Etikoterapie aneb léčení mravností od MUDr. Ctibora Bezděka, ktorú napísal ešte v roku 1931. Keď som sa k tej knihe dostal, žiaril som šťastím, že niekto iný už dávno popísal, čo som ja dôverne poznal. Konečne som to mohol nejako pomenovať, a dokonca názvom, ktorý dobre znie. Keď som sa do tých čias snažil vysvetliť ľuďom, čo vlastne robím, musel som použiť veľa slov, oni len prikyvovali, a nikto mi nerozumel. Vo chvíli, keď som povedal, že robím etikoterapiu, tak všetci uznanlivo pokývali hlavou a bolo to niečo iné. Étos nie je nič iné, ako po grécky zvyk, obyčaj. Etikoterapia je teda liečba zvykov. V diagnostickej časti hľadáme zlozvyk, a keď ho nájdeme, dotyčný má na výber, či v ňom bude pokračovať alebo bude hľadať cesty, aby zmenil zlozvyk na dobrý zvyk. To je jeho zvrchovaná sféra.

Nejde o etiku v zmysle mravnosti, morálky?
Áno, dá sa to chápať aj ako dobrý mrav, teda niečo, čo možno považovať za etické, mravné. To je z latinského mores ako morálka. Ja to prekladám ako dobrý zvyk na všetkých úrovniach, teda aj v duchovnej rovine. To, čo je mravné, je vždy zdravé. Vezmite si pravdu. Pravda je vždy ozdravná, aj keď výsledok môže byť zjavný až po dlhšom čase.

Pred pätnástimi rokmi ste sa teda rozhodli dať svoj život do súladu s vnútorným presvedčením. Ako sa vám podarilo zmeniť svoje zvyky? Ako ste prekonali strach z radikálnych zmien, ktorými ste vtedy prešli?
Ten vnútorný hlas bol taký silný, že som začal robiť aj také veci, ktoré som do tej doby ako rozumný a spoločensky prijateľný človek nerobil. Rozhodol som sa absolútne riskovať, čo nebolo mojím pôvodným zámerom, a úplne vystúpiť z práce, ktorá človeka dobre živí a ktorá je spoločensky vysoko cenená. V podstate som sa rozhodol náhle. Raz ma potrestala lekárska komora za článok, ktorý sa volal Poznaj sám seba. Na druhý deň som dal výpoveď. Pochopil som, že medicíne, ktorá vôbec nemá záujem o duševné a duchovné príčiny nemocí, nemôžem pomáhať, že sa úplne míňa s mojím poznaním.

Konečne ste mohli slobodne hlásať pravdu. Neprinieslo to pocit eufórie?
Ten pocit bol prehlušený tým, že sa do mňa zapichovali šípy všetkých ľudí okolo, ktorí sa ma v úprimnej snahe snažili presvedčiť, že som sa zbláznil. V tom čase to čisto hmotárska spoločnosť, a vedecká medicína je založená na tejto báze, nedokázala prijať. Rodina tiež nie. Hlavne rodičia sa báli o moju existenciu, aj keď som už bol dospelý. Dr. Galen v Bílé nemoci od Karla Čapka pozná liek na bielu nemoc, ktorý sa snaží ľuďom dať a oni ho nakoniec ušliapu. Poznám tie pocity. Konáte, lebo nemôžete inak. Lenže až teraz viem, že etikoterapia je medicínou budúcnosti. Je v súlade s impulzom archanjela Michaela, ktorý v súčasnosti naberá na sile. Michaelský impulz prináša zduchovnenie a vzpriamenie, je to snaha o individualitu človeka. Michael ponúka, že každý má schopnosť nájsť si spojenie s duchovným vedením sám, nepotrebujeme na to ani lekára ako sprostredkovateľa k zdraviu, ale ani kňaza ako sprostredkovateľa k Bohu. My môžeme čítať on-line, nepotrebujeme prekladateľa.

Zrejme je ťažké pomáhať ľuďom, ktorí sa nezaujímajú o duchovný život. Akí ľudia za vami vlastne prichádzajú?
Etikoterapia nekonkuruje medicíne. K etikoterapeutovi prichádzajú ľudia v presne definovateľnom okamihu života a to v období okolo bodu zlomu v ich živote. Prichádzajú presne vo chvíli, keď starým spôsobom to už nejde, oni chcú po novom a nevedia ako. Tento bod zlomu prinášajú duchovné zákony, ktoré nemôžeme prekabátiť. Rovnaké priťahuje rovnaké. Ja som bol hľadajúci a opustil som starú cestu, lebo starým spôsobom to už nešlo. Takisto ku mne prichádzajú ľudia, ktorí v duchovnom vývoji dospeli do bodu, keď už nechcú prisluhovať tej spoločnosti, ktorá je tlačená len do hmotného rozmeru. Oni cítia, že tu je ešte iný rozmer. Stretávam ľudí, ktorí komunikujú s duchovným priestorom a užívajú si slobodu, že u mňa o tom môžu slobodne hovoriť. Lebo keby o tom hovorili u lekára, pravdepodobne by skončili na istom oddelení a dostali by množstvo práškov.

Ako človek môže posúdiť čo je mravné a čo nie je mravné?
Je to veľmi zložité a na druhej strane aj veľmi jednoduché. Ono sa to dá vycítiť. Je mravné hovoriť pravdu? Je. Vy predsa viete, či hovoríte pravdu alebo nie. Človek, ktorý sa naučí žiť pravdivo a otvorene, žije mravne. Otvorenosť znamená nielen otvorene vyjadriť svoje myšlienky, ale otvorene prijať aj to, čo niekto povie kritické na vašu adresu a ochotu otvorene o tom diskutovať. Treťou vlastnosťou toho, ako má vyzerať mravný vzťah, je rovnocennosť. Pokiaľ si nepripadáme rovnocenní s druhými, pokiaľ sa neodvažujeme hovoriť o tom, čo cítime, tak zadržané „emoce, jsou nemoce“. Keď zadržíte emóciu, tak kde to začne kypieť? Niekde za zubami – veď sa aj hovorí, drž jazyk za zubami… Takže pravdivosť, otvorenosť, rovnocennosť – to považujem za základ mravných vzťahov.

V čom spočíva práve tá rovnocennosť vo vzťahoch?
Ide o to, aby obaja partneri mali rovnaké práva. Určite v partnerstve každý cíti, ak jeden prevažuje nad druhým. Väčšinou to býva tak, že muž je dominantný a žena sa podriaďuje. Vo chvíli, keď sa do vzťahu vnesie rovnocennosť a žena je rešpektovaná, lebo rešpektuje sama seba, vzťah sa obyčajne vykĺbi a partneri sa rozídu. Pretože ten ich vzťah nebol založený na pravde a otvorenosti. Keď sa pozriete na akýkoľvek vzťah z pohľadu pravdivosti, otvorenosti a rovnocennosti, tak zistíte, ako veľmi je chorý. Ak jedna z týchto troch vecí chýba, tak to nie je láska. Pokiaľ tam tie tri zložky sú, potom môžeme usudzovať, že ide o láskyplný vzťah.

Vaše slová potvrdzuje aj prax, že iniciátorky rozvodov sú väčšinou ženy.
To je v súlade aj s michaelskou dobou, na semináre a prednášky chodia väčšinou ženy, lebo ony majú dôvod niečo meniť. Ony už cítia, že sa môžu narovnať, že im už nemusí byť doživotne zle, nechcú posluhovať všetkému okolo.

Dá sa už podľa diagnózy odhadnúť, čo asi v živote človeka viazne, kde robí chyby?
Zo začiatku za mnou chodili ľudia hlavne s telesnými ťažkosťami, s diagnózami, ale teraz by som povedal, že za mnou chodia skôr ľudia, ktorí sa chcú orientovať v živote. Nejde teda len o chorobu. Ak sa aj choroba objaví, tak slúži iba ako vodidlo, aby sme zacentrovali rozhovor k oblasti v duševnom priestore, ktorá tú chorobu spôsobuje. Nemám potrebu vytvárať akúsi „kuchárku“, kde by som povedal – koleno znamená toto, obličky znamenajú toto, chrbtica je toto… To je zjednodušené a zvádza to k tomu, že človek nechce vidieť život komplexne.

etik-1Môžeme teda chorobu vnímať ako niečo pozitívne?
Ako lekár som videl chorobu ako nepriateľa, ktorého treba okamžite likvidovať. Dnes si ju vážim, pretože nám nesie dôležité posolstvo. Ona nám svojím jazykom oznamuje – prestaň zachraňovať svet, vráť sa späť k sebe, pozri sa, v akom si dezolátnom stave. Často z rôznych dôvodov vystúpime zo seba, aby sme sa vydali do sveta, či už ho zachraňovať alebo sa len predvádzať. To však nerezonuje z rovnocenným prístupom, lebo preliezame do priestoru druhých ľudí, to je jedno, či ako záchrancovia či vykupitelia, alebo necháme vstupovať iných do nášho priestoru a ocitáme sa v pasívnej sebazničujúcej rovine. Vo chvíli, keď sa postarám o seba a vyplňujem svoj určený priestor, tak nechávam priestor druhému. Vtedy dochádza k rovnocennému vzťahu a môžeme si obaja v našich priestoroch vytvárať to, čo naša slobodná vôľa chce. To je nadovšetko, lebo máme k dispozícii všetok svoj potenciál a nemusíme ho používať na obranu vlastných hraníc alebo na útočenie pri prekonávaní cudzích hraníc.

Máte podchytených nejakých lekárov, ktorí by vás nasledovali?
Pre pochybujúcich a hľadajúcich lekárov som začal organizovať už tretí Základný kurz etikoterapie pre lekárov a ostatné zdravotnícke profesie. Majú to však ťažké, lebo potom majú problém sedieť na dvoch stoličkách, dostávajú sa do ťažkých dilem. To by museli čeliť svojej rodine, pretože by museli opustiť lukratívnu profesiu a čo iné by robili? Tak robia kompromisy, ale kompromis nie je riešenie. Zavaria si na boľavé dni, ale to je u všetkých hľadajúcich.

Vo svojej knihe Co s doktorem píšete, že etokoterapia je najťažšia forma terapie.
Preto je málo ozajstných záujemcov o túto terapiu a mnohých privedie až ťarcha ich choroby alebo ich vzťahov, ktoré sú už neúnosné.

Mali ste prípady, kde sa ľudia usporiadaním vzťahov vyliečili aj z chorôb, ktoré sa považujú za nevyliečiteľné, ako napríklad astma?
Astma sa považuje za jasne psychosomatickú chorobu, dáva sa teda do súvislosti s psychikou. Pri takejto diagnóze hľadáme v živote chorého strach – keď mu človek podľahne, on ho nejakým spôsobom dusí. Pracoval som v Poradni pre ohrozené dieťa pri waldorfskej škole. Prišla tam mamička so synom s tým, že sa presťahovala do nového bydliska, žije s chlapcom sama, je v zložitej životnej situácii a chcela by ho dať do waldorfskej školy, ale syn má astmu a musí inhalovať lieky. Osvietený riaditeľ ma prizval a preberali sme, ako je to so strachom. Dohodli sme sa, že ona ho zbaví strachu doma, kde naňho má vplyv, my sa ho budeme snažiť „odstrachovať“ v škole. Chlapec prišiel prvý deň do školy, predstavili ho deťom, sadol si do lavice, otvoril tašku a vyložil si na lavicu inhalačný sprej. Učiteľ sa pýtal, na čo mu to je? „Ten musím mať,“ odpovedal chlapec a rovno si striekol. Učiteľ potom vyzval deti, že chvíľu budú robiť eurytmiu. „Čo to je?“, zvolal chlapec vystrašene a už držal sprej. „To je také cvičenie…“ Učiteľ ani nestihol dokončiť vetu. „Ja nemôžem cvičiť,“ povedal chlapec a zasa si striekol liek. Učiteľ na jeho strachu začal pracovať, postupne sa chlapec začlenil medzi deti, čoraz častejšie si sprej zabúdal doma a koncom prvého roka ho už vôbec nepotreboval. Keby ste si predstavili opačný postup, viedlo by to k zníženej pracovnej schopnosti, doživotnému užívaniu kortikoidov, kto vie, ako by na tom bol s plodením detí atď. V tomto prípade iba na základe toho, že sa vypočul osobný príbeh a ľudia boli ochotní pracovať s chlapcom šetrnejšími, láskyplnými metódami, sa chlapec uzdravil.

Stretli ste sa aj s prípadmi nádorových ochorení, pri ktorých etikoterapia pomohla?
Problém býva v tom, že k etikoterapii sa človek s takýmto ochorením dostáva až po rokoch liečby, ožarovania, operácií a choroba je už v takom štádiu, keď sú zásadné zmeny zvykov pre toho človeka neriešiteľné. Musel by mať silu postaviť sa proti dovtedajšiemu spôsobu života. Proti nemu však stojí choroba, ktorá ho zjavne ničí na všetkých úrovniach a ešte kolektív ľudí, ktorí ho ubezpečujú, že to ani ináč byť nemôže. V takejto situácii prejsť na úplne opačný spôsob premýšľania, uveriť mu a presadiť ho, to si vyžaduje obrovsky silnú osobnosť. A také naša spoločnosť, žiaľ, nevychováva. Samozrejme, bolo niekoľko takých, čo úplne obrátili život naruby, prestali brať lieky, nepodľahli zdravotníckemu tlaku a dosiaľ žijú.

Ako vyzerá sedenie u vás?
Hovorí sa, že hovoriť je striebro, mlčať je zlato. Také sedenie, keď ja dve hodiny mlčím a dotyčný si formuluje, čo je v jeho živote choré, je najvýťažnejšie. Vo chvíli, keď do toho začnem vstupovať, keď som ja aktívny, začne sa to uberať iným smerom. Keď do toho nevstupujem, nijako nemanipulujem, tak sa človek prinúti uberať vlastným smerom a do hĺbky. Sformuluje si veci, ktoré by možno bez mojej prítomnosti nedotiahol do konca. Tuší, že od neho budem vyžadovať nejaké závery. Také sedenie niekedy úplne zmení toho človeka. Ale môžem povedať, že sa zmenil on sám. Ja som tam iba bol. Na začiatku je len otázka – vyjadrite sa, čo dávate do súvislosti so vznikom vašich ťažkostí. Potom už len hľadím, aby som ničím nerušil. Keď človek pochopí, že mu naozaj nepomôžem, čo mu ostáva? Tak začne hovoriť, začne plakať, začne sa hnevať, začne objavovať, začne prenikať hlbšie. Dôležité je, že si môže dovoliť byť sám sebou. Ak je v hrejivom, podporujúcom prostredí, tak príde na všetko, čo potrebuje vedieť, sám.

Akým spôsobom pracujete s deťmi?
Vychádzam z toho, že dieťa môže mať strach, môže byť nesústredené, môže byť k návšteve u mňa dotlačené. Jeho najväčší liečiteľ je ten, kto s ním trávi najviac času, to by mali byť rodičia. Keď mi matka bude rozprávať, ako žijú a sama začne priznávať, že napríklad manžel večne nie je doma, dieťa sa naň teší, ale viackrát ho sklamal a tak podobne, začne vyliezať na povrch to, čo je zlé. Nemusím ani nič hovoriť a matka prisvedčí, máte pravdu, pritom som nič nepovedal. Ona však vie, že by sa z pohľadu dieťaťa mala matka i celá rodina správať úplne inak. Ak sa matka rozhodne konať citom, ako jej srdce káže, ale aj s rozumom, aby vedela zjednať nápravu a dokáže ísť aj do konfliktu s partnerom, pripraví dieťaťu oveľa slobodnejšie a radostnejšie prostredie. Potom veci, ktoré vznikali práve z jej prikrčenia sa a zo strachom vynúteného postoja, zmiznú sami.

Ako sa pozeráte na pocity viny? Mnohí ľudia žijú podľa mravných zákonov, ale keď si chcú usporiadať život a musia sa trebárs rozviesť, vyvoláva to v nich pocit viny.
Pocity viny stoja pri zrode mnohých ťažkostí. Zvlášť mamička, ktorá sa rozvedie, to takmer vždy vníma ako svoje zlyhanie, ako pocit viny, že deti o niečo pripravila a bude sa podľa toho správať. Bude k nim pristupovať tak, že sa im bude snažiť všetko vynahradiť a vinu tým odčiniť. To však kriví ďalej nielen ju, ale aj deti, vytvára to opäť nedôstojné prostredie, kde nevládne rovnocennosť. Príčinou pritom nemusí byť ani to bývalé manželstvo, ale treba často hľadať ešte v pôvodnej rodine. Tam je zárodok mylného presvedčenia, ku ktorému dospela žena ešte v detstve a s týmto mylným presvedčením začala budovať svoju novú rodinu. Okolie ju rado udržiava v tom mylnom presvedčení, lebo má z toho vlastné výhody. Ak to ona zruší, všetci sa postavia proti nej a povedia – ty si sebecká. Ale čo tomu predchádzalo sa nestopuje. My sa v etikoterapii práve snažíme nevidieť len tú špičku ľadovca, ale dostať sa pod hladinu, čo to spôsobilo.

Spomínali ste, že niekedy treba aj konflikt, ale práve z toho majú ľudia pocity viny…
Ženy všeobecne neznášajú konflikt, ale niekedy je práve konflikt tým nevyhnutným riešením. Neschopnosť ísť do diskusie, do konfliktu alebo stáť si za svojím názorom vedie do chronických pokrivených vzťahov. Pokiaľ neotvoríme piatu čakru, ktorá súvisí so sebavyjadrovaním a nachádza sa v hrdle a okolí, máme množstvo ťažkostí od zlého fungovania štítnej žľazy, bolestí krčnej chrbtice, častých angín, po bolesti zubov a pliec. Príde ku mne mladá žena okolo tridsiatky, pätnásť rokov užíva lieky na štítnu žľazu. Vo chvíli, keď pochopí, čo je v jej živote nesprávne, urobí vietor vo vzťahoch, zmení zamestnanie, veci sa začnú meniť. A teraz sme zistili, že už sedem rokov neberie lieky. Nechala sa kontrolovať lekárom, ktorý konštatoval, že je v poriadku. Čo urobila? Úplne zmenila svoj postoj a aj v hmotnom svete vykonala tomu zodpovedajúce opatrenia. Takto by to malo pri etikoterapeutickom pôsobení malo byť. Kontakt s etikoterapiou je často taký tvrdý, že nenechá kameň na kameni vo vzťahoch, ktoré nie sú založené na pravde. Ale je možné dlhodobo žiť vo vzťahu, ktorý nie je založený na pravde? To je predsa chorý vzťah. Z toho nutne niekto časom ochorie.

Prichádzajú ľudia opakovane?
Medicína ponúka okamžitý liek, aby sa nemuselo o ničom premýšľať, aby prišla okamžitá úľava a prestala vás napríklad bolieť hlava. Myslím si, že je oveľa lepšie, ak vás hlava nebude bolieť už nikdy. Len musíte premýšľať, prečo vás bolí. To znamená ísť do minulosti, do detstva a veľmi zásadne prebudovať svoj dovtedajší životný stereotyp a to sa nedá za štvrť hodinu. Ľudia spracúvajú impulz, ktorý počas etikoterapeutického sedenia dostali a závisí od nich, či majú potrebu ešte prísť. Niektorí prichádzajú častejšie, niektorí redšie, niektorí sa zjavia po piatich rokoch.

Ľudia často tušia, čo je v ich živote nesprávne, ale možno im chýba hodinka sústredenia na to, aby sa na svoj problém poriadne do hĺbky pozreli. Možno keby meditovali a venovali sa nejakému sebaspytovaniu, sebareflexii, tak by na korene svojich problémov a na riešenia prišli sami.
Keby to zaradili, ako svoju každodennú potrebu, tak nepotrebujú nikoho zvonka. Som presvedčený, že všetci, čo ku mne prichádzajú, tušia, čo je príčinou ich problémov a takisto tušia, čo by mali urobiť, aby sa ich zbavili. Ale oni to potrebujú vedieť – tušenie a vedenie je rozdiel. Oni odo mňa chcú pečiatku, že to myslia dobre. Majú strach, čo keby urobili chybu. Majú strach užiť svoju slobodnú vôľu. Na to si inštalujú do života tých chytrých – či je to pán farár, lekár alebo niekto iný nad nami. Je to obrovské pohodlie – ja nič nemusím, presunul som zodpovednosť na niekoho druhého. On je mocný a ja som teda ne-mocný. Etikoterapia ponúka oveľa dôstojnejšiu cestu, kde mocní môžeme byť obaja.

Vyšlo v mesačníku Wellness

Zdroj: http://www.etikoterapie.com/clanky-a-uvahy/30-etikoterapia-liecba-zvykov


blogleavethepast


Súvisiace články:


Tip redakcie Eugenika:

Valerij Sineľnikov – Dohoda s chorobou

Populárny ruský autor ukazuje, ako zmeniť svoje myslenie a správanie, aby sme sa zbavili rôznych, aj tých najťažších chorôb. Podrobne vysvetľuje, aké negatívne pocity a vlastnosti vedú k ochoreniam a životným nepríjemnostiam; učí, ako žiť šťastne a tak, aby ste sa necítili ako obeť, ale aby ste sa stali skutočnými pánmi svojho života. Množstvo príkladov zo života obyčajných ľudí veľmi dobre ilustruje uvedené filozofiu a pomôže vám aplikovať ju aj na vašu vlastnú situáciu.

Úryvok: Urobte si pohodlie a pripravte si otázku, ktorú chcete položiť svojmu vnútornému Ja, svojmu podvedomiu. Potom, čo položíte otázku, bude vašou úlohou veľmi pozorne a vnímavo sledovať akékoľvek zmeny, ktoré sa môžu odohrávať vo vašom tele. Sledujte pocity v rôznych častiach tela, dávajte pozor na myšlienkové obrazy, vnútorné zvuky či vnútorný hlas. Nepokúšajte sa odpoveď ovplyvniť. Podvedomie si samo nájde spôsob, ako odpovedať. Musíte byť len dosť citliví, aby ste odpoveď zachytili. Najlepšie je začať touto základnou otázkou: „Je moje podvedomie pripravené komunikovať so mnou na vedomej úrovni?“

Pôvodná cena: 6.60 EUR, Naša cena: 6.07 EUR, Zľava: 8.00 %, Ušetríte: 0.53 EUR


(Prečítané 7 310 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.