google27eaa3905ca3fee3.html

the-sun-470317_960_720Nie som typ, ktorý vysedáva po rôznych seminároch, ale v kútiku duše som cítila, že na seminár Cesty ma nezaviala náhoda. Zďaleka som však netušila, na akú zázračnú a uzdravujúcu cestu sa vydávam. Knihu Cesta som čítala pred viacerými rokmi a keď som sa dozvedela, že jej autorka Brandon Bays je na návšteve Bratislavy, zvedavosť ma stiahla na intenzívny večer s ňou. Už po krátkej chvíli som pocítila, že na najbližší, prvý seminár organizovaný na Slovensku jednoducho musím ísť.

Jeho atmosféra ma hneď vtiahla a začala vo mne otvárať miesta, ktoré som si predtým veľmi prísne strážila – vedome aj nevedome. Zverovať sa so svojimi najhlbšími pocitmi a zraneniami iným ľuďom? To mi predtým pripadalo nepredstaviteľné a už vôbec nie bezpečné! No na moje veľké prekvapenie, každé uvoľnenie emócie a oslobodenie sa od príbehu z minulosti, ktorý som si pred tým pestovala a stotožňovala sa s ním, mi otváralo prístup k niečomu hlbšiemu vo mne.

Každým nasledujúcim procesom v rámci seminára Intenzívna cesta aj nasledujúcich seminárov som sa zbavovala ďalších bolestí svojej duše, a odkrývala nové uvedomenia. Stretávala som sa stále viac s ľuďmi s podobným úprimným nadšením spoznávať seba samých a uzdravovať sa. Svojou otvorenosťou a úprimnosťou mi pomáhali búrať moje obranné múry, stať sa úprimnou a naučiť sa odpúšťať.

Prešiel rok a tešila som sa z pokrokov a pozitívnych zmien vo svojom živote. Priateľom a známym som s nadšením rozprávala o Ceste a o tom, čo mi prináša. Nevedela som, že moja prvá veľká skúška na Ceste ma ešte len čaká.

Prišla v podobe rozhodnutia môjho otca odísť z tohto sveta, ktorého som bola svedkom. Doma ma čakalo nevládne telo a list na rozlúčku, v ňom priznanie, že už viac nevládze bojovať s depresiami a klamstvom.

Po celý čas, ako som sa ho snažila prebrať, čakala na záchranku a prečkávala prvú kritickú noc som cítila, že som prítomnejšia viac ako kedykoľvek predtým. Áno, bol to šok, áno, bála som sa a veľa preplakala, no ten tichý a pokojný pocit niekde na pozadí bol nový. Tušila som, že to nejako zvládnem, akokoľvek to s otcom dopadne.

Otcovo telo sa lekárom podarilo znova naštartovať, no jeho duša trpela ďalej. Prišli Vianoce a neustále udržiavať v „dobrej nálade“ človeka, ktorý si myslel, že už bude mať od života a všetkého toho trápenia pokoj, bolo pre mňa a moju sestru nemožné. Obe sme si uvedomovali, že nie je v našich silách, ani našou úlohou to dokázať, no nebolo ľahké to prijať.

Vedela som už, že podobné zážitky môžu veľmi silno ovplyvniť môj život, a preto som počas tohto obdobia s pomocou Cesty otcovi odpúšťala a zároveň hlboko vnímala jeho bolesť, ktorá tu bola od nepamäti, oveľa dlhšie, ako som ja na svete. Cesta mi pomáhala rozuzľovať, čo sa dialo a tiež vnímať to, že to nie je o mne a kvôli mne.

Svojho otca som odjakživa milovala a on miloval mňa. Napriek ťažkým skúškam sme mali veľmi pekný vzťah, vždy bol však zastretý tajomstvom, bolesťou a mnohými sklamaniami. Jeho láska ku mne však stále nejako prenikala.

Môj otec je skôr racionálny typ, neohúri ho len tak hocičo. O svojich zážitkoch z Cesty som mu už predtým zvykla hovorievať, vždy však len v takých medziach, aké som cítila, že je ochotný prijať. Teraz som si však povedala, že prišiel čas ponúknuť mu terapiu Cesta ako reálnu možnosť zbaviť sa svojich problémov a krívd, s ktorými sa celý život stotožňoval. Tak veľmi som mu chcela dopriať ucítiť tú radosť a lásku, o ktorých som s istotou vedela, že v ňom sú!

Na moje prekvapenie otec s ponukou vyskúšať Cestu okamžite súhlasil a dohodla som mu sedenie s jednou z akreditovaných slovenských terapeutiek.

Zázrak, v ktorý som dúfala, sa dostavil skôr, ako som čakala – už po absolvovaní prvej terapie. Po nej nasledovali ešte ďalšie dve – môj otec vďaka Ceste v priebehu troch dní zhodil obrovské bremeno minulosti a pred mojimi očami zrazu stál a stojí človek a rodič, akým som vždy vedela, že je. Záver ako z rozprávky!

„Mojim milovaným dcéram vďačím za to, že mi umožnili, aby som sa z beznádeje, bezmocnosti, zúfalstva, nepochopený a oklamaný dostal k Martinke.

Od zoznámenia s Martinkou a zostúpenia do suterénu som cítil úľavu a náš proces začal ešte skôr, ako som sa usadil. Nevedel som, čo ma čaká, lebo knihu od Brandon som v nemocnici nevnímal a nedával do súvislosti so sebou a svojimi problémami. Počúval som milý a veľmi tichý hlas a na otázku kde som, som odpovedal, že na brehu mora a vnímal som priestor pred sebou aj za sebou. Uvoľnil som sa až natoľko, že som mal pocit, že usínam. Sadol som si k táboráku a pozval k nemu mamu aj otca… a vyplakal som sa. Ich tváre som nevidel, ale vedel som, že sú to oni. Bol som malý chlapec, ukrivdený a nepochopený. Vždy som mal byť statočný a neplakať!!

Úľavu mi prinieslo to, že som sa vyplakal až do červena. Mal som im odpustiť, čo sa už dávno stalo. Bol pri tom Boh? Určite, na druhý deň som to pochopil. Bez neho by to asi nešlo. Po sedení som vyčerpaný, ale uvoľnený blúdil po meste. Prvý proces sa asi vydaril.

Na druhý deň som sa vrátil na Cestu z prvého dňa. Dokázal som sa už pripravený na proces vrátiť a odpúšťať. A odpúšťať aj iným za moje nepochopenie bolestí, ich bolestí, sklamaní a možno pomsty za nespravodlivé ubližovanie v minulosti. Nech! Prečo ja, nech! Nerozoberal som to ďalej, nebolo to podstatné. Odpúšťal som blízkym, cudzím, robilo mi to radosť a občas som naopak chcel ja, aby mi aj oni odpustili moju nevedomosť.

Nevracať sa už k bolestiam a sklamaniam – po všetkom tom som túžil celé roky a nedarilo sa mi, až teraz, dnes, počas Cesty. Všetci pri táboráku mlčali, tváre som nevidel, len obrysy, ale vedel som, kto sú. Bol tam aj Boh – starý pán veľmi podobný da Vinciho autoportrétu – potuteľne sa usmieval na malého chlapca. Tentoraz som neplakal, ale oči ma štípali a cítil som uspokojenie a radosť, akú som dovtedy nepoznal – pokojnú, nežnú a blahodarnú. Martinkin šepot ma usmerňoval a ďakoval som za všetko, počúval som ju a nechal sa ňou viesť, robilo mi to veľmi dobre.

Bol by som snáď odpustil všetko a všetkým, aj tým, na ktorých by som si asi nikdy nebol spomenul.

Na tretí deň, po zvítaní s Martinkou som už od schodiska do jej priestorov vedel, čo chcem. Gniavilo ma to celé roky, čo si pamätám. Zúrivosť, zloba a hnev na všetkých darebákov, ktorých som stretol. Cítil som nenávisť, túžbu ničiť, strieľať, kopať… Martinka mi to dovolila, mohol som to robiť a predstavovať si konkrétnych aj nekonkrétnych, hlavne hlupákov, boľševikov, darebákov a všetkých, ktorými som pohŕdal a ktorí mi kládli polená pod nohy, boli slizkí… Kopal som do nich, hnal ich na okraj priepasti, ničil ich úškľabky a mal pocit obrovského zadosťučinenia. Moje zúrenie sa stupňovalo a odrazu som pocítil horúčavu na chrbte, akoby horelo kreslo za mnou, neskôr na rukách a nohách. Martinka ma nechala, ale pripomínala mi, že za všetko, čo som cítil, mám ďakovať. Obaja sme boli prekvapení, ako veľmi sa mi uľavilo a trvá to dodnes…

Odvtedy cítim obrovskú premenu, necítim už ani zlobu a ani nenávisť. Pokoj nachádzam pri rozjímaní, čítaní a teším sa z mojich milovaných a milujúcich bytostí okolo seba. Od Brandon viem, že treba odpúšťať! Krivdy nesmú ničiť ani hodinu ani deň! Ď a k u j e m !“ 

Odvtedy ubehol presne rok – ja som sa aj vďaka tejto skúsenosti rozhodla prejsť celým terapeutickým výcvikom Cesty a môj otec naďalej čerpá z objaveného Zdroja a radosti svojej duše. Z vďaky za toto uzdravenie sme sa obaja rozhodli podeliť sa o našu skúsenosť, ja o svojej ceste s Cestou, môj otec o zážitok priamo z procesov Cesty.

Viac info tu: Seminár Intenzívna Cesta a Pokročilé nástroje s Brandon Bays – jediný na Slovensku v roku 2016


Súvisiace články:



Knihu Cesta, ako aj iné publikácie od Brandon Bays kúpite TU



 

(Prečítané 884 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.