google27eaa3905ca3fee3.html

Niekoľko zvažujúcich sa lúk obkolesených lesom, úplne skrytých pred svetom, pokrytých mäkkou, hustou, dlhou trávou a senom ako kobercom. Uprostred najrozľahlejšej a najrovnejšej lúky obrovský kamenný kruh – ohnisko. „Bočné“ lúky orámované stanmi. Kuchynský kút z drevených polien, dosák a farebnej plachty. A inak už žiadne predmety, žiadne stĺpy elektrického vedenia, žiadne odpadky. Len ľudia a psi. Mnohí z ľudí sú „dreadlockoví“, viacerí „normálni“. Odpočívajú v peknej prírode v skupinkách pri svojich stanoch, posedávajú na tráve. Sú doma. Pri vstupe do areálu visí nápis Welcome Home. Neplánovane ma to dojíma.

Večer blčí vatra a tí, ktorí so sebou majú nejaké hudobné nástroje a vedia hrať, hrajú. Spontánne vznikajú melódie a rytmy, rôznorodé zvuky sa dobre dopĺňajú. Časť ľudí tvorí kruh okolo ohňa a tancuje. Niektorí sa povyzliekajú. Nahá mladá žena s kyprým telom a bujnými vnadami sedí obkročmo na džembeji a bubnuje; je ohromná. Tento koncert s tancom trvá vyše štyri hodiny, prestávky nie sú viac ako minútové. Tanečníci sú neúnavní. Vďačne vnímam, ako málo stačí človeku k pocitu naplnenia aj v dnešnej dobe: blízkosť podobných duší, teplo, oheň, jednoduchá hudba bez elektriny a očistný pohyb vlastných tiel. Po chvíli mi dochádza, že toto nie je inšpirácia prírodnými národmi, kmeňovými spoločenstvami či Indiánmi – siaha to ešte omnoho ďalej: je to pravek. Sme pravekí ľudia z doby kamennej, ktorí v noci udierajú do jednoduchých bubnov, pískajú na drevené píšťaly a tancujú spolu pri ohni. Ako keby som sa ocitla v čiernej diere, v zóne mimo čas, mimo históriu, mimo čokoľvek okrem tých najzákladnejších inštinktov spolupatričnosti s tým, čo umožňuje život na tejto planéte. Napokon, presne o toto na rainbow stretnutiach ide.

Neskôr nastane stíšenie a vzniknú dve hlavné veľké skupiny: z jednej sa utvorí kruh, kde zväčša ženské hlasy ticho nôtia slovenské ľudovky. Druhá skupina utvorí koridor z dvoch radov stojacich oproti sebe; tu sa odohráva tradičný rainbow rituál zvaný „Angel Walk“ (anjelska chôdza). Spočíva v tom, že ľudia stojaci na začiatku útvaru sa z radov postupne oddeľujú a pomaly prechádzajú koridorom až na koniec, kde sa znova zaradia a ostanú stáť (čiže vzniká nekonečná plynulá slučka).  Zmyslom prechodu koridorom je, že každý, kto stojí v rade, sa má prechádzajúcej osoby nejako dotknúť – spôsobom vyjadrujúcim lásku, podporu, liečenie, požehnanie a podobne. Moje nízke podozrenie, že zrejme pôjde o zámienku na „obchytkávanie“, bolo veľmi rýchlo prevalcované pôsobivou, jemne-silnou energiou skutočne evokujúcou čistú lásku a miestami až „jasnovidnú“, presne cielenú citlivosť, a to aj keď sa takýchto láskyplných, liečivých dotykov dostávalo mne, aj keď som sa ja dotýkala druhých. Potichu sme pritom vyludzovali Óm a podobné vibrujúce zvuky.

Nebo bolo zatiahnuté, noc však aj tak svetlá, spln sa nezaprel. A po polnoci sa zázračne ukázala okrúhla žltá Luna – na chvíľu, na hodinku, lebo potom opäť nastúpili mraky a dokonca začalo pršať. Dážď bol ale načasovaný takmer dokonale, lebo už bolo aj tak dosť hodín na to, aby všetko stíchlo a uložilo sa. Aj tak najprv len slabo popŕchalo – akoby mraky ľuďom chceli poskytnúť čas v kľude pozaliezať do stanov. Potom dosť silno pršalo až do rána, ale ráno už bolo zasa teplé a tráva so senom suchá.

Na druhý deň (v nedeľu) som sa zúčastnila ešte nejakých rituálnych aktivít: spevavé vzdávanie vďaky vo veľkom kruhu držiac sa za ruky ma napĺňalo jednoduchou radostnou spolupatričnosťou a tichým nadšením z toho, ako sa dospelí, moderní, úspešní ľudia z doby počítačovej dokážu preniesť do pokornej, milej prostoty. Potom som sa ešte zapojila do iného veľkého kruhu, kde sa hrali navonok veľmi jednoduché, škôlkárske cvičenia pripomínajúce „sociálne hry“, ktoré však mali prekvapivo zaujímavý účinok (muž, ktorý to celé viedol,  vysvetľoval postup aj zmysel každej hry).

Zároveň však musím dodať, že celý tento výlet bol pre mňa taký dokonalý preto, lebo trval iba ten jeden víkend, jednu noc. (A samozrejme aj preto, že bolo krásne letné počasie…) Zotrvávať na tom mieste dlhšie by ma už nudilo. No nepokladám to za znak toho, že som už príliš civilizovaná. Naopak, mám rada svoj „bežný“ život s tým, čo ho určuje: s mojou prácou, bytom, mačkami a ďalšou rodinou, s bratislavským prostredím a priateľmi. Môcť sa ísť na jeden deň nasýtiť toho, čo existuje v dúhovom prostredí, je však rozhodne geniálne „dobitie bateriek“, prípadne terapia či nevšedná zábava (podľa toho, kto sa ako cíti a čo práve prežíva). Vrelo odporúčam – ešte nejaký týždeň to potrvá; tu je odkaz, kde:

https://plus.google.com/communities/117157753878781371258/stream/910af104-f4c0-4103-9fcd-43972247fcba

*

*

*

*

*

(Prečítané 1 990 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.