Tmavomodrá váza s káliou, ľaliou a trsom tenkých tráv. Zatiaľ čo my ju dáme na stôl a vidíme v nej iba kyticu, i keď nádhernú, v japonskej rodine dostane čestné miesto vo zvláštnom výklenku a domáci ju vnímajú ako učiteľa, múdreho životného poradcu.

Kália je totiž pre japonskú kultúru symbol nebeského, večného, ľalia stelesňuje pozemský život, jeho pominuteľnosť, no a v tom biednom, slabučkom trse tráv každý Japonec vidí seba, z hľadiska vesmíru malinkatého človiečika, ktorý sa potáca medzi večnosťou a každodennými problémami tu na Zemi. Modrá farba vázy mu pripomína zimu, ďalší symbol, tentokrát neodvratného konca prírodného i jeho vlastného životného cyklu, ktorý ho však nedesí, pretože vie, že po každej zime znovu prichádza jar. Nečudo, že pred jednoduchými líniami kvetinovej kompozície dokáže dlho rozjímať o svete a svojom mieste v ňom. V dobe, ktorá hlása, že time is money, mu práve ikebana dopraje malú pauzu na zastavenie sa a pochopenie, že aj on je presne ako tá kvetina iba malá, no božská čiastka vesmíru. A tak od nej čerpá pohodu a harmóniu.

Či nie je skrytá v šume bambusov

Cesta k osvieteniu?

Či ti rozkvitnutá sakura

Neprežiari dušu?

Dógen

.

Slovo ikebana vychádza z dvoch pojmov: ike (kmeň slova ikeru, uchovať pri živote, oživovať) a bana (kvetina, kvetiny). Doslovne teda znamená „kvet, ktorý žije“ či „druhý život kvetov“. Nejde však o predĺženie ich života, ale o vytvorenie druhej skutočnosti, osobitného mikrosveta na novej úrovni. Je to umenie, vďaka ktorému môže ten, kto pozná jeho reč, počuť dýchať a mlčať Prírodu, precítiť jej krásu, nažívať priateľsky so všetkými štyrmi ročnými obdobiami. Japonci vedia toto vzájomné prepojenie vyjadriť veľmi poeticky. V románe Plač hory popísal Jasunari Kawabata scénu, v ktorej si svokor všimol, že jeho nevesta sa trápi, keď si nevšimla, že rozkvitol kvet stromu gingko.

Ikebana je prístupná každému, ale jej mystické a filozofické posolstvo chápu len zasvätení, ktorí ovládajú zložitý jazyk symbolov. Mohli by sme ju prirovnať k denníku; pri jeho písaní nám nejde ani tak o to, aby sme zaznamenali, čo sa stalo, ale pomáha nám ujasniť si, čo to pre nás znamená a kým sme sa stali.

Takže ak ikebanu považujeme len za japonské umenie pekne aranžovať kvety, ktoré nám skrášlia interiér, ostávame na povrchu a prichádzame o to najlepšie. Človeku západnej kultúry sa len zriedkavo podarí preniknúť do hĺbok jej sémantiky, ale každý, kto sa naučí aspoň základy „cesty kvetov“, môže do svojho života vpustiť harmóniu, súznenie s prírodou, cit pre detail, jednoduchosť a zároveň dokonalosť. Sú to hlavné motívy japonského umenia prejavujúce sa vo všetkom: v ikebane i v architektúre, v dizajne moderných výrobkov i v haiku slávneho básnika Macua Bašóa (1644 – 1694), ktorý svojho času napísal: Čokoľvek vidíš – je kvet, / Všetko, o čom uvažuješ – je Mesiac. / Ten, pre koho veci nie sú kvetom, je divoch. / Ten, kto nenosí v srdci kvet, je zvieraťom. / Vyžeň divocha, prekonaj zviera, / Nechaj sa viesť Tajomstvom / A vrátiš sa k nemu.

Trochu histórie

Záhradu presláveného majstra čajového obradu Senno Rikkjúa si chcel prehliadnuť vtedajší vládca Japonska – šogún Hidejoši, lebo bola známa prekrásnymi kvetmi. Skoro ráno prišiel k záhrade a veľmi sa udivil, že všetky kvety boli zrezané a iba z jedného bola urobená ikebana na jeho počesť. Rikkjú šogúnovi povedal: „Príliš veľa kvetov by rozptýlilo vaše pozornosť, no tento jediný najkrajší zo všetkých dokonale stelesňuje krásu našej záhrady.“

Ikebana sa zrodila spolu s budhizmom v Indii a cez Čínu prišla v 6. storočí do Japonska, kde bola postupne povýšená na umenie. V priebehu plynúcich storočí do nej vtláčal pečať tak budhizmus a šintoizmus, ako aj konfuciánstvo. To sa v polovici 17. storočia stalo oficiálnou ideológiou, posilnilo symbolizmus ikebany a vnieslo do nej abstraktné filozofické idey. V obodobí Edo mala silný vplyv na ikebanu poézia haiku. Krátke, hlboké a dokonalé verše slúžili ako vzor aj pri tvorbe kvetinových kompozícií.

V roku 594, počas vlády princa Šotokua (573 – 621), ktorý umožnil, aby sa budhizmus sformoval ako štátne náboženstvo, ustanovili budhistický ceremoniál v panovníkovom paláci a začal sa uctievať deň pamäti na mŕtvych o-bon. Tento sviatok vyžadoval, aby sa pred oltáre stavali kvety upravené predpísaným spôsobom. Od roku 737 musela mať každá provincia povinne aspoň jeden budhistický chrám. Ale budhizmus nezatlačil pôvodný šintoizmus, vieru v predkov, ktorá hlásala poriadok vecí a kult prírody. Podľa šintoizmu sídli v každej veci kami, duch, božstvo. Ak človek vníma ducha v každej veci, cíti aj to, že on sám je zviazaný s celým vesmírom. Na začiatku epochy Kamakura priniesol mních Eisai (1141 – 1215) z Číny do Japonska novú školu budhizmu – zen. Zen odmietol obradné rituály, lebo Budha neprebýva na povrchu, ale v našom vnútri a najvyšší zmysel sa ukrýva v každodenných veciach. Tak sa aj úprava kvetov postupne zbavovala nádychu sviatosti a prenikala do všedného života.

Umenie viazať kvety teda najskôr tvorilo súčasť náboženských obradov, kultivovali ho mnísi v kláštoroch a chrámoch, ktorí kvetinovými obetami zdobili budhistické a šintoistické oltáre. Ku kvetinovej obeti kuge patrila sviečka a kadidlo. Mnísi položili základy prísnym pravidlám tvorby a prepracovali aj ich prvú symboliku. Do polovice 15. storočia toto umenie nazývali dobosjú (škola mníchov), potom sa začalo formovať samostatne pod názvom ikebana. Keď ikebana začala krášliť paláce cisára a japonskej šľachty, jej monumentálny charakter sa menil na čoraz intímnejší. Postupne sa o ňu zaujímali umelci, básnici, maliari, a ich obdivovatelia – návštevníci veselých štvrtí a divadla kabuki. Ikebana sa nakoniec dostala až do domácností obyčajných rodín, kde opäť prekonala vývoj: od aranžmán určeného len pre potechu vzácneho hosťa, až po každodennú súčasť rodinného života, kde slúži pre radosť všetkým členom rodiny.

V 8. storočí sa konali prvé súťaže v aranžovaní, v 16. storočí vznikli prvé školy s učebnicami (škola Ikenobo). Prísne pravidlá sa zjednodušovali, aby sa ikebana dostala ku všetkým vrstvám obyvateľstva. Obydlia sa už budovali so špeciálnym výklenkom zvaným tokonoma. Výklenok umiestňovali vždy oproti vchodu, aby hneď pripútal pozornosť na zvitok s kresbou prírodného motívu alebo kaligrafickým citátom a, samozrejme, na ikebanu.

V 50. rokoch 20. storočia sa v Európe zvýšil záujem o japonskú kultúru. Ikebana výrazne ovplyvnila európske viazačske a aranžérske umenie. Naučila nás používať kenzan a piaflór. Dovtedy sme do kytíc viazali len asparágus a papradie, vďaka ikebane sme objavili krásu tráv, konárov, plodov, kvitnúcich drevín a ihličnanov. Vzdušné kompozície ikebany v moderných interiéroch naozaj vyniknú. 

Ten kvet to vie, alebo Princípy tvorby

.

Pozri sa na čerešňu

 Kde ukrýva svoj kvet

 Tento strom to skrátka vie!

Ikkjú

.

Ikebana je spojená s japonskou tradíciou, každý sviatok, či už národný alebo rodinný, si vyžaduje určitú kvetinovú úpravu. Majstri ikebany preukazujú kvetom úctu. Kytice sú vlastne plastickými obrazmi, kvety nevyberajú podľa ľubovôle, ale starostlivo volia každú stonku so zreteľom na umeleckú kompozíciu. Najdôležitejším princípom aranžovania je trojrozmernosť a vylúčenie symetrie. Japonský umelec považuje symetriu sa neprirodzenú dokonalosť a odmieta ju.

Kompozícia ikebany sa delí na tri línie alebo roviny, ktoré sú odvodené z budhistickej predstavy vesmíru. Tvoria ich nebesá šin, človek soe a zem hikae (niekde aj tai). Základnú kostru ikebany teda vždy tvoria tri stonky kvetín alebo tri konáriky. Ich dĺžka a sklon sú pevne určené, ale úprava patrí do rúk majstra. Od myslenej strednej osi má byť šin odklonená o 15°, s miernym naklonením dopredu. Druhá stonka soe sa odkláňa od hlavnej stonky od 45°, má byť o 1/3 kratšia než prvá stonka a mierne nachýlená do stredu. Stonka hikae sa aranžuje na opačnú stranu, má sklon 75°, je zo všetkých stoniek najkratšia a má byť o 2/3 kratšia ako prvá stonka. Kyticu, ktorú nespájajú tieto tri vesmírne princípy, pokladajú majstri ikebany za mŕtvu a neplodnú. Každá kompozícia má vlastnú os. Dnes už nemusí nutne byť iba vertikálna, môže byť aj horizontálna, šikmá i pokrivená, no musí vyjadrovať harmóniu. V súlade s touto osou sa potom aranžujú ďalšie línie. Ak vytvárate aranžmán v plochej miske, myslite na tzv. oblasť svetla. Ikebanu môžete vytvárať v pravom alebo ľavom rohu, vpredu alebo vzadu, v žiadnom prípade sa však nedáva do stredu nádoby.

Ak v európskom viazaní dominujú farby a forma, až potom línie, v japonskej ikebane naopak, rozhodujú línie, až potom nasleduje forma a farby. Najoptimálnejšie sú kombinácie dvoch – troch farieb. Dôraz sa kladie na harmonický súlad farieb a tvarov s nádobou. Výrazná nádoba potláča kvetinové aranžmán. Dajte pozor na to, aby kvety a váza spolu „nebojovali“, nevytvárali napätie.

Vydarená ikebana, to nie je zlomok sveta, ale samostaný a dokonalý svet, v ktorom jedno plní úlohu celku. Ak napríklad v najvyšších „poschodiach“ kompozície vidíte púčiky, v strede bohato rozkvitnuté kvety a najnižšiu líniu predstavujú zvädnuté rastliny, má to tak byť, ide totiž o symbolické znázornenie kolobehu života.

Úprava často naznačuje aj čas a ročné obdobie. Kvety, ktoré začínajú vädnúť alebo suché listy naznačujú minulosť. Práve rozvinuté kvety a bezchybné listy hovoria o prítomnosti. Puky znamenajú budúcnosť. Svieža úprava s veľkými krivkami, to je jar. Bohato vetvená kompozízia, to je leto. Riedka a skromná úprava patrí jeseni. Pokojné, smutnejšie aranžmán prezrádza zimu.

Biely kvet symbolizuje Mesiac a ženský princíp, červený kvet je mužský slnečný princíp. Budhistické texty muža popisujú ako „zrodeného z červeného kvetu“.

Lotos znázorňuje ideu čistoty, narcis nežnú krehkosť sveta. Pivónia stelesňuje radosť a krásy života. Ale aj vädnúce trávy či nalomená vetvička majú svoj zmysel. Furja znamená lásku k nedokonalým veciam, veď i zlomený konárik či pokrivený strom dokáže človeka naplniť pokojom a nehou. Základné normy klasickej estetiky sú mono-no-aware – skryté očarenie vecami, jugen – tajomná krása a jej pominuteľnosť, sibuj – krása prirodzenosti a skromnosti, ozo – umenie náznaku.

Ikebana neslúži len na dekoráciu, ona vychováva aj k sebakontrole a trpezlivosti, lebo len vtedy, ak ste boli trpezliví, stvorili ste ikebanu takú, aká má byť.

Hotovú kompozíciu neumiestňujte na priame slnko, ani blízko k radiátorom. Nájdite jej výsadné miesto, také, aby vás privítala hneď pri vstupe do miestnosti. Starajte sa o ňu, venujte jej každý deň pozornosť. Kvetiny, na ktoré sa usmievate, sa budú usmievať na vás. Tie, ktoré si nevšímate, rýchlejšie zvädnú.

V japonskej domácnosti nenájdete ikebanu postavenú na stole. Stôl je zaplnený malými mištičkami s pohostením. Kvetiny patria na čestné miesto, do výklenku. Ak ste prišli na návštevu a chcete obdivovať ikebanu, kľaknite si asi meter od tokonomy, jemne sa predkloňte a obzerajte si ju pomaly odspodu až k vrcholu. Ruky majte pokojne položené na kolenách a ticho sa dívajte. Toho, kto po ikebane len rýchle prebehne očami, prípadne si ju obzerá zboku či zvrchu, považujú za neslušného, lebo kompozícia bola tvorená len pre pohľad z určitého bodu. A – podľa možností sa vyhnite kritike.

Od klasiky k moderne

.

Mlčali spolu

Hostiteľ, jeho hosť

 A chryzantéma.

Rjóta

.

Prvá škola ikebany bola založená roku 1545 v meste Kjótó a nazývala sa Ikenobo, „kňaz pri jazere“. Tá formulovala základné zákonitosti aranžmán štýlu rikka. Na ne neskôr nadviazali ďalšie školy. A aj keď dnes už existuje mnoho škôl i mnoho štýlov, základné estetické zásady, predovšetkým tá o jednote mikrosveta a makrosveta, zostali pre všetkých spoločné.

RIKKA, „vzpriamené kvetiny“, najstarší klasický štýl so siedmimi alebo deviatimi hlavnými líniami. Mnísi vytvárali krajinky, preto sa rikka nazývala aj „malá záhrada vnútri domu“. Všetko, čo použili, stelesňovalo prírodu, vrchy, rieky, bolo tam celé Univerzum. V 6. storočí kládli mnísi v chrámoch a kláštoroch po obidvoch stranách oltárov vysoké a objemovo bohaté kompozície. Väčšinou bývali vložené do veľkých bronzových nádob dovážaných z Číny. Základ rikky tvorila borovica sosna, symbol japonskej prírody. Často bola vysoká až 1,8 metra a široká jeden meter, to kvôli tomu, aby ladila s vysokými a vznešenými budovami chrámov. Smerovala nahor a predstavovala zviditeľnený obraz posvätnej hory budhistov Sumeru. Neskôr sa používali aj cédre, cyprusy, bambus, čerešňa sakura, irisy, lotosy, chryzantémy, javory a žlté narcisy. Štýl rikka v súčasnosti vidieť už len výnimočne, menšie kompozície sa pripravujú napríklad na oslavy Nového roka.

ČABANA, populárny voľnejší štýl, ktorý sa začal rozvíjať od 16. storočia, kedy sa začali otvárať prvé čajovne a ikebana tvorila súčasť čajového obradu. Čabana konkurovala chrámovému spôsobu úpravy kvetín. Prostá architektúra čajových pavilónov dodávala ikebane prirodzenosť a vznešenú jednoduchosť.

SEIKA (niekde aj ŠOKA), „živé kvety“. Zjednodušený klasický štýl, ktorý vytvorila škola Ikenobo, najstaršia škola ikebany v Japonsku. Po prvýkrát definoval tri klasické línie symbolizujúce Nebo, Zem a Človeka. Kvety vychádzajú akoby z jedného miesta. Sú umiestnené v domácej svätyni, buď v skrinke alebo vo výklenku tokonoma. Platí zásada jednej ikebany v interiéri.

NAGEIRE, „vložený, vhodený, prestrčený dovnútra“, doslovne „kvety rozmiestnené vo váze tak, ako keby ešte neboli odtrhnuté, ale rástli“. Štýl, v ktorom prevláda úcta pred kvetinou i pred prírodou, vznikol v 2. polovici 16. storočia a dodnes patrí k najpoužívanejším. Ako prvý ho vytvoril majster čajového obradu Rikkjú, ktorý svoju ledabolú kompozíciu nazval „niekoľko irisov v koši“. Aranžuje sa do vysokých váz (výška je väčšia ako priemer hrdla nádoby) cylindrického alebo valcovitého tvaru. Dva centimetre pod hrdlo nádoby sa zvnútra vytvorí kríž z odlomených krátkych konárikov a do tejto kostry sa zastrkávajú stonky kvetov a konáriky. Kvety už „nevyrastajú“ z jedného miesta, vo váze sú umiestnené váze zdanlivo náhodne. A práve v tom spočíva zložitosť tohto štýlu, pretože rozhádzané kvety a vetvičky sa musia zjednotiť na vyššej úrovni a vytvoriť novú realitu. Nageire povoľuje aj prekrížené línie, ak si to žiada prirodzenosť rastliny. Po prvýkrát sa mohli zostrihovať listy alebo prekážajúce konáriky. Spolu s jednoduchosťou a prirodzenosťou sa cenila originalita a inšpirácia majstra. Rikkjú vytvoril vzor naozaj prostej nádoby, jeho koleno bambusu vošlo do dejín ako váza take-no hanaire.

Jednou z rozšírených foriem štýlu nageire je CURIBANA, ikebana vo visiacej nádobe. Kvetiny sa nachádzajú v nádobe, ktorá pripomína rybársku džunku. Kompozícia symbolizuje po prvé, skutočnosť, že každý človek musí „vystúpiť“ na otvorené more života, a po druhé, pripomína priaznivú plavbu korábu cisárstva. Ak túto ikebanu vidíte v kancelárii alebo študentskej izbe, jej majiteľ si zrejme želá „úspešnú plavbu“ pri štúdiu alebo kariére.

MORIBANA, „záplava, hromada kvetín“. Zakladateľom štýlu, ktorý vznikol v 2. polovici 19. storočia, je Ušin Ohara. Kvety starostlivo aranžoval do nízkych a plochých nádob (priemer hrdla je väčší než výška), pričom viac ako polovica vodnej hladiny ostáva voľná. Nádoba tu nepredstavuje stvol, ale „korene“, ktoré slúžia ako opora, aby sa kvety mohli dvíhať do výšky a ohýbať. Materiál sa nastokne na kenzan, kovového ježka alebo sippo, doštičku s otvormi na zapichovanie stebiel.

JIYUKA, „voľný štýl“ – moderný abstraktný smer, ktorý zahodil konvencie a často provokuje tým, že aranžuje bez váz a kombinuje zdanlivo nekombinovateľné (drevo s kovom, sklenené črepy, kamene, betón, plastiky z drôtu). Obrovské kompozície ozvláštňujú priestory divadiel a obchodných centier.

Rôzne školy vytvárajú nové štýly:

UKIBANA, „plávajúce kvety“, kompozícia z trvanlivých kvetov (chryzantémy, kamélie, brečtan) v mise, pričom viac ako polovica vodnej hladiny je prázdna. Na ukibanu sa divák pozerá zhora.

MORIMONO, „čokoľvek v miske“, okrem kvetov využíva aj kontrast tvarov a farieb zeleniny a ovocia, ktoré sú uložené na tanieri alebo v plochej nádobe či košíku z prútia alebo bambusu. Aranžuje sa bez vody, kvety sú len položené v malej nádobe s vodou, ktorú prikrývajú rastliny. Morimono sa často využíva na výstavách a vo výkladoch obchodov.

KAKEBANA – kvety v závesných nádobách, väčšinou bambusových alebo keramických. Už pri jej vzniku majster ikebany počíta s výhľadom z okna. Ikebana má byť vnímaná ako súčasť krajinky a prírody tam vonku.

OŠIBANA – kompozícia zo sušených rastlín.

Jednoduchosť ako princíp priviedla do absolútnej dokonalosti pani Ohno zo školy Kokusai, ktorá vytvára MINI-IKEBANY z jediného kvetu. 

Čo potrebujeme

.

Holý strom bez farby bez vône

Ale tam kdesi už sú vetvičky

Bezstarostnej jari!

Ikkjú

.

Pripravte si: záhradnícke nožnice, ostrý nôž, kladivko, drôt na vystužovanie slabých rastlín, povraz na viazanie kvetov, kenzan. Kenzany môžu mať okrúhly, obdĺžnikový alebo mesiačikovitý tvar. Ak chcete zhotoviť kvetinový obraz, budete potrebovať drevený rám, plastelinu, lepidlo, klince, skrutky do dreva, pílku, vrták, kladivo, skrutkovač.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pre prípravu ikebany potrebujeme predovšetkým kvety, no práve ikebana naučila západnú floristiku všímať si aj konáre a konáriky, kôru stromov, ich plody a semená. Aby vynikli línie konárov, odrežeme z nich nepotrebné časti. Konce drevitých častí orgovánu alebo čerešne rozklepeme kladivkom. Vyzerá to síce barbarsky, ale je to overená metóda, ktorá drevine dopraje dostatok vody. Väčšinou sa spolu aranžuje to, čo v prírode tiež spolu rastie. I keď, samozrejme, existuje mnoho výnimiek.

Keď ste sa teda už rozhodli, pre ktoré kvety bol pobyt v záhrade iba prípravou na ikebanu, odrežte ich stonky na dolnom konci šikmým rezom. Rez má byť čo najšikmejší, aby rastlina mohla naberať vodu čo najväčšou plochou. Stonky sa vždy strihajú alebo odrezávajú pod vodou, aby ich neupchala vzduchová bublina a nezabránila im tak prijímať vodu. Koniec stonky môžete ponoriť do teplej vody, „teplotný šok“ ranu zacelí a zabráni kvetu hniť. Rezné rany sa sterilizujú aj opaľovaním koncov stoniek nad plameňom sviečky. Miesta rezu môžeme natrieť kuchynskou soľou, bambus a trsy trávy ponoriť na niekoľko minút do octu.

Pred použitím sa niektoré časti rastlín špeciálne upravujú. Ak vložíme jesenné konáre a bambus na pár minút do koncentrovaného roztoku cukru, dostanú lesk a sú pevnejšie. Slabú stonku kvetov treba obtočiť a spevniť drôtom.

Potrebujeme aj vázy, misky, či nádoby, podľa možnosti v decentne tlmených pastelových alebo neutrálnych farbách. Dno nádob musí byť hladké a rovné. Nádoby musia byť stabilné, nemali by budiť dojem vratkosti.

Aby rastliny vo vázach lepšie stáli, používajú sa kubari, drevené paličky alebo konáriky dlhé ako priemer hrdla vázy. Kubari vytvorí vo vnútri vázy akúsi kostru, ktorá stvoly kvetín podoprie, aby rovno stáli. Alebo sa stonka kvetu či konárik vo váze opatrne zohne a skrúti tak, aby sa nezlomili, ale pevne držali. Vo vode nesmú ostať žiadne odrezky ani listy.

Okrem váz používame aj misky a taniere. Vhodné sú aj košíky z vŕbového či brezového prútia. Takýto košík sa vystiela nepriepustným papierom (pergamenom alebo celofánom), na papier sa dá vlhký mach obviazaný drôtom alebo lykom a do neho sa napichávajú kvety.

Najlepší umelci sú tí najzrelší

Preslávený majster čajového obradu Senno Rikkjú vytvoril originálnu kompozíciu ikebany tým, že umiestnil kvety do vázy zhotovenej z kolena bambusu. Bambus trochu praskol a zo štrbiny kvapkala voda. „Majster, môžeme naštrbenú nádobu nazvať dokonalou?“ pýtali sa žiaci. Rikkjú odpovedal: „Aj môj život je naštrbený.“

V epoche Muromači vládla japonskej spoločnosti vojenská vrstva samurajov. Títo bojovníci považovali za umenie lukostreľbu. Tvrdili, že ak strelec dokonale ovláda toto umenie, ak trénuje dovtedy, kým sa nezbaví želania za každú cenu trafiť cieľ – tak šíp triafa do cieľa aj sám. A presne taká predstava vládla aj o umení ikebany. Ak jej majster zvládol dokonale svoje remeslo, už nemusel premýšľať nad detailami kompozície, ikebana sa „viazala sama“. Z tohto obdobia sa zachovali prvé známe mená majstrov ikebany: Rjóami, Sóami, Monami… Niektorí z nich zanechali po sebe traktáty o umení viazať kvety.

Ale ako sa stať dokonalým majstrom ikebany? Nikdy to nebolo jednoduché. Pravý majster totiž akceptuje kvetiny ako živú bytosť, snaží sa zladiť svoju vôľu s vôľou rastlín, s ich životným rytmom, citlivo vníma, či „chcú“ rásť nahor alebo visieť dole, či túžia kvitnúť alebo naopak, vädnúť.

Keďže hlavnou úlohou ikebany je priviesť toho, kto sa na ňu díva, k pokoju a harmónii so svetom, tie najdokonalejšie kompozície môže vytvoriť len človek, ktorý už tieto vlastnosti má. Preto sa majstri ikebany vždy venovali aj šermu, džudu a čajovému obradu. Najlepší umelci sú tí najzrelší. Na to, aby sa človek stal majstrom ikebany, potrebuje dlhoročnú prax, takže známi učitelia majú často pomerne vysoký vek.

Okakura, autor známej Knihy o čaji píše, že práve kvety, „ich nenarušená nežnosť v nás obnovuje zanikajúcu dôveru k svetu…“ Japonci pripisujú vznešenosti a kráse aj etický rozmer: človek, ktorý ovláda umenie ikebany, nemôže byť zlý. Muž sa dokonca môže zamilovať do ženy bez toho, aby ju videl; stačí mu, ak vidí ikebanu, ktorú vytvorila a dokázala ňou, že má ušľachtilé pohyby, jemný vkus a vyznáva hlboké morálne princípy 

Umenie a radosť zároveň

.

Ten, kto študuje umenie ikebany,

 Sa vydal na najkratšiu cestu,

 Ktorou si presvetlí tie kúty svojej duše, 

Pre ktoré stojí za to žiť. 

Jiukyuši

.

V Japonsku existuje takmer 3000 škôl ikebany. Hlavou školy je vedúci iemotó, je to dedičná funkcia, dedí sa z otca na syna alebo dcéru. Štúdium je dvoj- až šesťročné, podľa toho, aký titul chcete získať. Tento odbor sa študuje v Japonsku, ale aj mimo neho. Niektoré školy kladú dôraz na klasický štýl (škola Ikenobo v meste Kjótó), iné učia žiakov aranžovať čo najprirodzenejšie, v súlade s prírodou (škola Ohara v Tokiu).

„Sógetsu škola sídli v Tokiu a stavia do popredia kreativitu umelca, rôznorodosť florálneho i neflorálneho materiálu a ikebanu pokladá za súčasť výtvarného umenia,“ predstavuje ten „svoj“ smer Teresa Dittrichová, Slovenka, ktorá žije v rakúskom Grazi a už štvrť storočia sa zaoberá umením ikebany. Pani Teresa pripravila pre záujemcov niekoľko krátkych zasvätení do tajomstva aranžovania kvetín, ktoré sa konali na pôde japonského veľvyslanectva v Bratislave:

- Zakladateľ našej školy pred osemdesiatimi rokmi vyviezol ikebanu za hranice Japonska. Dovtedy jej Západ vôbec nerozumel. Sochár, kaligraf a ikebanista Sofu Teshigahara (1900-1979), na Západe známy aj ako “Picasso kvetín”, zjednodušil formálne pravidlá a ako prvý povedal: “Nenapodobňujte učiteľa, vneste do tvorby vlastnú kreativitu”. Manželky diplomatov pôsobiacich v tom čase v Japonsku začali ikebanu študovať a po návrate domov sa stali učiteľkami tohto, teraz už čisto výtvarného umenia, bez religiózneho pozadia a prísnych zásad.

PrečoTeresu Dittrichovú fascinuje práve ikebana?

- Je to umenie a radosť zároveň. Vyjadrujete seba, stačí presunúť jedinú vetvičku a už vznikne čosi nové. Aranžujete teda okamih, snažíte sa zachytiť a uchovať jeho krásu.

Škola Sógetsu zdôrazňuje vlastnú kreativitu. Je na zvládnutie umenia ikebany potrebné osobité nadanie, alebo ide o štýl prístupný pre každého?

- Aj keď ikebanu vymysleli mnísi, dnes sa o ňu väčšinou zaujímajú ženy. Na kurzoch sa často stretávam s tým, že niektoré adeptky tvrdia, že nie sú kreatívne. A ja zase tvrdím, že neexistuje žena, ktorá by nebola v tomto smere tvorivá a zručná. Niektorým to ide ľahšie, iným ťažšie, hlavne tým, ktoré sú k sebe kritické. Hovorím im: ikebana musí prinášať radosť predovšetkým vám, nie iným ľuďom. Všetko sa dá naučiť a kultivovať, len si žena musí nájsť čas pre seba. Mnohokrát sa stará o všetkých naokolo, len ona prichádza na rad ako posledná. Ale nájsť si čas pre seba, to nie je egoizmus.

A aké je miesto ikebany v živote súčasných Japoniek?

– Do meštianskych domácností sa ikebana dostala v 19. storočí a odvtedy patrila k základnému vzdelaniu mladých žien. Tá, ktorá študovala ikebanu v dobrej škole, mala väčšie šance na vydaj. Dnes už svadba a manželstvo nepatria k prioritám mladých Japoniek. Ale aj keď mnohé sprvu dávajú prednosť západnému umeniu, po tridsiatke, keď sa usadia a majú deti, si školu ikebany predsa len urobia. 

Danica JANIAKOVÁ

Ak sa chystáte na cestu po Japonsku, odporúčame vám knihu - Veľký sprievodca: Japonsko


Tip našej redakcie na knihu:

Jelena Mazovová – Energie pokojových rostlin – Autorka popisuje, ako pôsobia jednotlivé druhy bežne pestovaných rastlín na našu psychiku, zdravotný stav a vzťahy. Rastliny sú na základe svojho pôsobenia a energie rozdelené podľa dvanástich znamení zverokruhu, uvádzané v abecednom poradí, s čb ilustračným obrázkom. Na základe poznania, ktoré táto kniha, plná hlbokého porozumenia a lásky k svetu rastlín, prináša, si každý z nás môže vybrať vhodný kvet.

Pôvodná cena: 7.60 EUR | Naša cena: 6.84 EUR

Ušetríte: 0.76 EUR | Zľava: 10%


Súvisiace články:


 

(Prečítané 602 krát, 1 dnes)
 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

* Copy This Password *

* Type Or Paste Password Here *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>