google27eaa3905ca3fee3.html

Fulla_Slovenske-rozpravkyTak ako v skutočnom živote, aj v rozprávke hrdina múdrie a silnie tým, že na svojej ceste musí zdolávať prekážky a čeliť protivenstvám. Určite najznámejšou zosobnenou prekážkou na rozprávkovej ceste sú strety s drakom.

Dávny obraz draka, s ktorým sa hrdina musí popasovať, aby dosiahol svoj cieľ, nachádzame v starogréckych (Iáson a Argonauti), egyptských, babylonských alebo perzských bájach, u Germánov vystupuje do popredia v hrdinskej povesti o Siegfriedovi. Drak prenikol aj do kresťanských legiend – nájznámejšou je tá o sv. Jurajovi. Ale čo je vlastne taký drak zač? A akú úlohu mu pripisujú naše rozprávky?

Drak alebo šarkan je, jednoducho povedané, sila odporu, tá, ktorá sa protiví vôli hrdinu, stojí medzi ním a cieľom. Prečo je však zobrazovaná ako okrídlený, občas šupinatý netvor, pripomínajúci veľké plazy druhohôr? Z ľudského dávnoveku sa nám vynárajú obrazy obrovských plazov, ktoré bojujú vo večnom boji dobra so zlom na strane zla. Egyptský Apop útočí na bárku slnečného boha Rea, Michael, v stredovekej kresťanskej mystike považovaný za slnečného archanjela rok čo rok musí poraziť draka, slnečný boh Apollón bojuje s Pýthónom, Perún v ruskej povesti strieľa hromové strely po hadovi-drakovi. Je to práve plaz, studenokrvný živočích – opak teplokrvného človeka, v rozprávkach často umiestnený pod zem – kde Slnko neprenikne. Drak je často spájaný s kovmi. Germánski draci strážili zlaté poklady (u nás sú strážcami pokladov hlavne hady), a tak ako aj naši, prebývali hlavne pod zemou, prípadne v inom svete. A práve spod zeme od praveku ľudia dolovali kovy.

Nečudo teda, že sa draci v slovenských povestiach po železných, strieborných a zlatých mostoch preháňajú (Kraľčík, Kucharčík, Popelčík) a olovené halušky a železné chleby jedia (Lomidrevo). Navyše obraz podzemia znázorňuje ukryté dávne vrstvy našej osobnosti spoločné so zvieratami či plazmi. Sú to vrstvy nepremenené, nezušľachtené, môžeme ich nazvať aj nepoľudštené, kedže tu prameniace popudy označujeme ako zvieracie a dravé, teda sa k nim ako k ľudským nepriznávame. V rozprávke je to vyjadrené tak, že drakovi človečina smrdí. Tieto spiatočnícke, z hlbín prichádzajúce sily pri premene kladú odpor. V srbských spevoch nachádzame obraz draka ako otca hrdinov (kráľoviča Marka, Ljuticu Bogdana a i.). Dračí synovia však do jedného so svojimi otcami bojujú a víťazia, premáhajúc tak staré sily, ktoré by nezmenené boli spomaľujúcim činiteľom v ich vývoji.

Takto sa otvára široký priestor možností vysvetľujúcich, koho alebo čo presne drak predstavuje. U Slovanov sa stretávame s obrazom draka v prírode, ľudských dejinách a ľudskom vnútri. Z novších kresťanských legiend sa nám prihovára svätojurská vyhranená podoba draka ako obraz zla a pohanstva, zabitie draka znamenalo obrátenie mesta alebo krajiny na kresťanstvo. Nekresťanské kultúry sú tu chápané ako spiatočnícke, brániace nástupu pravého náboženstva. V nenáboženskom ponímaní ho často nachádzame v hrdinských spevoch o boji s drakom-nepriateľom. V poľskej povesti hrdina Krak premáha draka žijúceho v jaskyni Wawel a zakladá Krakov. Popri ľudských nepriateľoch človeka tiež ohrozovali ničivé sily prírody, v starej dobe bežne vnímané zosobnené. Napríklad vo víchrici s búrkou ľudia na Slovensku videli šarkanov let (poverové rozprávania z Hankovej a Novej Bošácej).

Ak sú teda nositeľmi spiatočníckych a nebezpečných síl iní ľudia alebo prírodné sily nepriateľské človeku, náš pohľad smeruje navonok. Iný pohľad predstavuje zvnútornenie sily odporu. Drak v takom prípade zosobňuje nepremenené, nezvládnuté sily podvedomia. To je ten drak v trinástej komnate uväznený, na reťazi priviazaný. Keď človek túto silu nakŕmi a posilní, v obraznej reči rozprávky smädného draka napojí (Chorý kráľ), tak je zle. Hneď ako sa drak z reťazí utrhne, berie hrdinovi princeznú a ten sa po vypustení neľudskej príšery znova musí pustiť do práce a poľudštiť, teda dostať do svojej ľudskej moci nepremenenú, nezvládnutú časť seba samého. Dovtedy je princezná žena drakova, musí sa starať, ískať a variť večeru pre draka a nie pre svojho ľudského hrdinu. Tak aj nejeden človek slúži nezvládnutej sile, ktorá sa mu rozdrapuje vo vedomí a má ho v moci. Cíti, že koná zle, nechce podliehať svojim slabostiam, ale je bezmocný a nimi spútaný rovnako ako princezná, ktorá je u draka nešťastná, ale voči nemu bezvládna. A bdelý strážca vedomia, hrdina v osobnej rozprávke života je zatiaľ v nedohľadne, nemá kto zjednať poriadok a vyrvať princeznú zo služby u draka. Až keď hrdina draka premôže, bude hoden dostať späť princeznú, bude opäť pánom nad sebou samým. Preto, keď nad drakom zvíťazí, tento sa zo zlého zmení na dobrého, svojou silou už viac na hrdinu neútočí, lež mu slúži (Vintalko), poprípade nadobudne ľudskú podobu a vysvitne, že to bol zakliaty šľachtic, čo čakal na vyslobodenie (Otcov hrob). Prvok prechodu medzi dvoma brehmi, vstupu dračieho obsahu z nevedomia do vedomia je naznačený aj mostom, po ktorom drak prichádza a kde sa odohráva boj (Kraľčík, Kucharčík, Popelčík; Baláž). Ak po ňom drak dokáže prejsť, ovládne druhú stranu, ak je porazený, jeho moc bude podriadená hrdinovi.

Hrozivo to vyzerá s človekom, ktorého súboj s drakom iba čaká. Ťažko sa veru môže s drakom merať. Veď sto krokov ľudských je jeden dračí (Chorý kráľ) a čím viac hláv, tým je drak mocnejší (3, 6, 9, 12 ba i 24). Veľakrát sa drakovi dokáže postaviť iba ten najodvážnejší zo skupiny, ostatní sa súboju buď vyhnú alebo ho prespia (Kraľčík, Kucharčík, Popelčík; Baláž). Na druhej strane však ten, kto sa vzdá súboja s drakom, musí prijať potupnú skutočnosť, že prameň životodarnej vody v krajine, čiže vo svojom vnútri, bude strážiť drak a človek mu postupne obetuje to najlepšie zo seba, najkrajšie panny a mládencov z krajiny, podľa drakovej ľubovôle (Svetovládny rytier). Až pokým nepríde na rad posledná panna, jediná dcéra kráľa – do príchodu draka vládcu krajiny. Nepomer síl medzi človekom a drakom panuje iba na prvý pohľad. Častokrát si hrdina svojimi skutkami zaslúži dar, ktorý mu bude v súboji s drakom na dobrej pomoci (čarovný meč – Sirota, masť proti dračiemu ohňu – Svetovládny rytier, čarovný prsteň – Popolvár najväčší na svete). Inokedy predvídavý osud odvážlivcovi na ceste ku drakovi, hlavnému nepriateľovi, umožní pripraviť sa a posilniť stretom s inými, ľahšími prekážkami. Janko v rozprávke Tri perá z draka po tom, čo sa dozvedel kde drak býva, hneď sa ta vypravil a cestou ho stretali strašné potvory. „Ale to všetko mu neslúžilo k zlému, ale k dobrému; lebo v tých nebezpečenstvách tak sa vycvičil a tak zmocnel, že by už s kýmkoľvek bol pustil sa za pasy“. A ak je drak nepremožiteľný, zostáva posledná možnosť. Princezná, pri zvnútornení rozprávkových postáv veľakrát stotožňovaná s dušou alebo srdcom, zistí a spozná, v čom tkvie dračia moc, odkryje jeho jedinú slabinu a prezradí svojmu záchrancovi.

Každý človek sa skôr či neskôr stretne so svojimi vlastnými nepremenenými drakmi, ktorých ešte nemá v moci. Niektorí im už poobtínali väčšinu hláv, iných čakajú pri najbližšej jaskyni-moste v plnej sile. Napriek hrozbe, ktorú tento netvor predstavuje, neradno zabúdať na jednu vec. Drak opatruje dávnu múdrosť a tajomstvá hlbín zeme a aj naši hrdinovia dokázali nájsť odpovede na kľúčové otázky iba za pomoci tejto dračej múdrosti a odvážnej princeznej, ktorá sa nebála mu ich položiť (Tri perá z draka).

Bohdan Dobroslav Ulašin

(Vyšlo v občasníku Karpatský pecúch)

POUŽITÉ PRAMENE:

Dobšinský, P.: Prostonárodné slovenské povesti I-III. Tatran, 1974.
Karika, J.: Slovanská magie. Vodnář, 2003.
Kováč, M.: Zlatý baran – príbehy ľudovej viery a mágie spod hory Radzim. Radzim Brdárka, 2004.
Michálek, J.: Na krížnych cestách – poverové rozprávanie slovenského ľudu. Tatran, 1991.
Podracká, D.: Jazyky z draka – mytológia slovenských rozprávok. Matica slovenská, 2002.
Slovenské ľudové rozprávky I. Veda, 2002.
Váňa, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, 1990.


Súvisiace články:


 

(Prečítané 886 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.