google27eaa3905ca3fee3.html

lazorik

Tento týždeň nás opustil vzácny človek. Prinášame vám jednu spomienku na stretnutie s ním spred vyše desiatich rokov, ktorej posolstvo je práve tak aktuálne aj dnes:

Keď sme došli do Krivan, nemohli sme ho obísť. Bola ho celá dedina — „amfiteáter“, ktorý z veľkej časti sám zariadil, kultúrny dom olepený národopisnými snímkami, tu nejaké národopisné skladisko, tam zasa iné. Kým nám to všetko poukazoval, poobracal riadny zväzok kľúčov. Nakoniec sme zakotvili v jeho dome.

Jedna miestnosť naplnená do výšky pása papiermi, snímkami… Dlhodobá práca. Ujco Lazorík je pojem. Ochranca nárečí pred spisovným jazykom. Dafto by povedzel — šaľeny. Rečovac iby po šarišsky. Kukajce na neho — učicel slovenčiny, a co robi. No ta co. Každi naj hutori, jak mu zobak narosnul.

Bojovník proti komerčnej cenzúre

Národopisec — vlastne krajopisec, lebo sa zameriava len na svoj kraj — akému ťažko nájsť páro. Povaha silne ohňová — odkiaľ by inak mohol vziať tolko sily na prekonávanie prekážok. Občas aj na východniara mimoriadne výbušná. Ta ja bul Míčurin“ — hovorí o svojej záľube v pestovateľstve. Prírodný človek, neumelý buditeľ rodného kraja, strážca rodných zvykov, bojovník proti komerčnej cudzote, ktorá v tlači, rozhlase, televízie nedovolí pôvodnej kultúre zaujať také miesto, aké jej prináleží. S koľkými šéfredaktormi sa už povadil. „Šéfredaktorka by ma okamžite prepustila, keby som sa zasadzovala za ľudovú tvorbu, a mám len dva roky do dôchodku,“ posťažovala sa mu bývalá redaktorka čitateľských novín, keď vysvetľovala cestu zarúbanú pre jeho príspevky. V liste bývalému ministrovi školstva Ftáčnikovi píše, ako v okresnom denníku šéfredaktorka hodila do koša 1200 strán o ľudovej tvorbe (ide o denník monopolnej zahraničnej firmy, ktorá skúpila slovenskú regionálnu tlač), i to, že cely národ nemá jediný časopis pre ľudovú tvorbu v dobe, keď napríklad o psoch už máme časopisov päť a cirkev má v nedeľu najmenej 9 relácií. Kým v Maďarsku poukazuje na vzorný vzťah k folklóru (vyučuje sa aj na školách), starešina Lazorík kritizuje prístup „slovenských“ vedúcich úradníkov, ktorí do škôl z pôvodnej ľudovej kultúry takmer nič nepustia. Podľa Lazoríka folklór nemá dobrý názov, pretože to nie je žiadne koníčkarstvo, ale „princíp stvorenstva“ a vôbec zmysel života v rozmanitosti.

Dvíha ohnivý prst a píše o „likvidácii ľudovej kultúry potentátmi, veľkomestskými a jedine národno-kultúrnymi hercami, vlastencami a cirkvou, čo je vlastne sled jednej apokalypsy za druhou, či úbohých danteovských ľudsko-božkých komédií“.

Nie, tento kriviansky starešina nie je len ochranca ľudového ducha svojho kraja. Je aj čosi oveľa viac – osamelý, ale nezlomiteľný a nezastaviteľný hlásnik ľudových hodnôt v prírodnej všeobecnosti, ktorý v hľadaní pravdy je naskrze neústupný, mravokarca, pre ktorého nie starý, ani nový, ale ľudový zákon je jediný správny. „Keby si ludia pestovali svoje ľudové kultúry v každom kraji, nebolo by na svete vojen.“ Založil v Krivanoch ľudový súbor a sám učil ľudí tancovať – vyše sto tancov zachytil, vyše sto rozprávok vo východniarskych nárečiach, ktoré nemá kto vydať, množstvo detských hier, bezpočet zvykov, obyčajov s ich krajovými odchýlkami… Nedá sa všetko vymenovať a ani to nie je potrebné.

Ako taký isteže pozná posvätné miesta, vie, ktoré domy v Krivanoch majú v základoch kamene z kruhového obetišta pri svätoháji, vie, kde stávalo „božište“ a píše: „krásne a zdravé boli pohanské viery v životodarné sily prírody…“ A hovorí, kam z konopí — nielen kritizuje, ale navrhuje postup na záchranu. Treba okamžite zachraňovať posledné kroje, na dedinských školách zaviesť povinné naučenie istej miery miestnych piesní, zvykov, tancov… viesť obecné kroniky… navrhuje posilnenie folklóru v médiách… zberať nahrávky z dedinských škôl… vydávať krajové zberateľské noviny, zachraňovať nárečia ako nositeľov…“

S osemdesiatkou si zatancuje, príde pozdraviť mladých, ktorých je v dedinských súboroch pomenej. Nie je to žiadny teoretik — sám žije, ako hovorí. I tak hutori. Keby každý našinec urobil pre svoju kultúru čo i len tisícinu z toho, čo ujco Lazorík, boli by sme kultúrne silnou krajinou, ktorá by sa nemohla báť žiadnej podoby globalizačnej uniformy. On vidí skazu prejavujúcu sa súčasným smerovaním spoločnosti. Akoby bol nasledovníkom vedomca Palka Belicu z Torisy, ktorý v roku 1928 mal 96 rokov, a ktorý „vlasy mal aš po pľeca a česal še na prodziľ. Hvarel mi: Chlopče, žebi si znal, koňec šveta budze, jak každi budze vražednik, aľe nichto o tim ňebudze znac, a l’udze še už nebudu dohovarac zo svoju macerinsku reču…“

Lazorík ukazuje na zdravé jadro ľudského správania, ktoré v sebe predsa len máme a práve v slobodnej rôznorodosti môžeme nájsť súlad. Hutori: Dakedy naše pretkove žili v absolutnej symbioze s prirodu, z ňej mali f sebe prirodzeni inštinkt, s chtorim vitušiľi ňeprirodzenosc a skazu… Ta co, vitušime skazu a začneme žic v suladze s prirodu?“

Autor textu: Slavo Letanovsky, uverejnené v časopise Diva, r. 2002

Články pána lazoríka nájdete aj tu: http://lazorik.blog.sme.sk/


 

lazoriktasr_r2849-r657-st.ir3-_t600

Foto: TASR


 

(Prečítané 1 096 krát, 1 dnes)
 

One Response to Ján Lazorík: Krásne a zdravé boli prírodné viery

  1. Nevšedko píše:

    Ján Lazorík sa narodil 29.septembra roku 1920 v Toryse. Vyrastal, zo strany svojho deda v bohatstve knižiek, kalendárov, novín a časopisov. V dedovi mal prísneho tradicionalistu v dodržiavaní zvykov. Bol to nesmierne mravný človek, v kostole kurátor. Keď jeho murársky učeň zahrešil, okamžite ho prepustil. Keď sa k nemu ozval sedliak, vždy s klobúkom v ruke…
    Otec Koloman bol šuster v Toryse, ako pristaš u váženého murárskeho majstra, ktorý postavil všetky murované domy a školy v okolici. Chcel sa mu vyrovnať preto do polnoci šustroval a o tretej ranšej hodine už kosil a stále role skupoval. Matka Irena bola zase vychýrenou šváčkou, po celé noce šila, tiež veľa čítala a panskú kultúru získala ako slúžka v Pešti u draveckých pánov Smrecsanyovcov. Mladý Ján vyrástajúci v takomto prostredí už ako chlapec bol knihomoľom, zbieral staré kalendáre, časopisy, viazal ich, kreslil a najmä- bol zaľúbený do histórie, chodil za starými ľuďmi s otázkami na papieri o pánoch, kaštieľoch, panštine, o tom ako ľudia žili a všetko si zapisoval. Keď chodil do Prešova do školy, denne vysedával v mestskej čitárni, vypisoval múdre myšlienky, prirovnania, neznáme slová, výrazy, na ktoré sa pýtal učiteľov, učil sa esperanto ale najmä nemčinu. Už ako 16-17 ročný, vidiac roľnícke troškárenie na úzkych roličkách a s úbohými kravičkami písal do Roľníckych novín o ideálnom združstevňovaní, o utopistickej dedine čo zapáchalo však komunizmom…
    Učiteľský ústav ukončil roku 1943 s nesmiernou úctou k českým profesorom, ktorí boli odborníci, čestní, zásadoví, zbierali zvyky, piesne, vydávali vlastivedné časopisy, zakladali múzea. Boli mu veľkými vzormi, po celý život ich s úctou spomínal. .
    Prvou učiteľskou stanicou sa mu stala Poloma. Roku 1944 sa oženil a tak dostal učiteľsko-kantorský byt v neďalekej Vysokej. Tam kantoroval, nútene gazdoval na kantorských roliach, chodil s farárom po koledách, cvičil divadelné predstavenia, postavil javisko, maľoval kulisy atď. Veľa by sa dalo hovoriť o jeho výučbe slovenčiny bez knižiek gramatík, s požičiavaní kníh druhákom, ktorí už plynule čítali.
    Vo Vysokej sa Lazorík pustil do ovocinárskeho školkárstva. S deťmi vyberal jadierka s jabĺk a hrušiek odolných samorastov a vysieval vo svojej miniškôlke, preštepoval ich a dával gazdom, ešte aj jamy im kopal. A keď im premnožené zajace v zime stromky pohrýzli, /lebo ich neobalili/ a to sa opakovalo aj po druhý raz, hovoril, že človek sa neriadi nejakou logikou, rozumom, ale vrodenými vlastnosťami – teda že do lenivcov či hlupákov márne niečo investovať. Vo svojom dobrodružnom šľachtiteľstve, tak ako Mičurin /aj Lazoríka starí ľudia volali Mičurin/ sa presvedčil, že je iba pohlavné kríženie fyzicky zakódovaných nemenných vlastnosti, že základom, aj u ľudí, sú vrodené dispozície. Teda z poznania prírody pochádza známa Lazoríkova filozofia: Ľudstvo sa môže zachrániť iba životom podľa prírody, jej zákonov, teda uchovávaním rozmanitosti ako princípu stvorenstva a zmyslu života.
    Lazorík bol slovenčinársky puritán. Prakticky až do svojej smrti vehementne bojoval proti ypsilonu a za písanie mäkčeňov, za čo mu bolo v istých rokoch pohrozené prepustením zo školstva. Puritánom bol aj v potrebe uchovávať nárečia, ktoré považoval za hlavný prejav identity etník. Nikdy sa neusiloval o kodifikovanie šarištiny ako spisovného jazyka, naopak, každý nový spisovný jazyk porovnával s buldozérom, ktorý zrovnáva vŕšky s dolinami.
    Keď v roku 1972 predal do múzea 18000 starožitnosti, kúpil si, nešťastne, od ruky Trabanta /ktorý, ako vravel, fungoval iba keď ho kupoval/. Ale aj tak mu slúžil, hoci málokedy mal v ňom sedadlá. Večne iba zbierky, starožitnosti, neskoršie hudákov s basami a folkloristov, ktorých na nácvik zvážal z okolitých obcí. Azda niet na východnom Slovensku dediny, ktorú by nenavštívil s magnetofónom, fotoaparátom a svojimi nepostrádateľnými písankami. Nahrával starých vedomcov, a spevákov, spisoval nielen miestne zvyky, svadby, povery či rozprávky, ale aj rozprávania starých remeselníkov, vojnových veteránov, zachraňoval písomnosti i predmety historicko-umeleckého charakteru z notáriatov, fár, kaštieľov, pôjdov, zdokumentovával tradičné remeslá, vysťahovalectvo, drotárstvo atď. Fotografoval a filmoval ľudovú architektúru, staré formy gazdovania, kroje, tance, pôvodné zvyky a pod. Bola to doslova nadľudská obetavosť, neúnavnosť aj schopnosť presvedčiť rozprávajúceho. V Jarabine, ako rozprával, jedna žena pri jeho „exploatovaní“ zaspala a s hlavou udrela do štíta postele. Vtedy vraj sním bolo zle nedobre. Do opustených domov aj po niekoľko ráz v noci prichádzal, aby maľované truhly, starožitnosti, kroje a pod. odnášal. V Osikove sa pod ním preborila povala a skočil do stajne na hore postavené vidly… Raz v Sabinove v 20 stupňovom mraze prenocoval v plno naloženom pokazenom trabante z obavy, žeby mu veci vykradli cigáni. V Jakovanoch nahrával ženu, ktorá mu spievala piesne o smrti pri mŕtvom manželovi. Keď informátori vydržali, trápil ich až do rána, hovoril: Ked ja za ľudovu tvorbu znam obetovac život, ta vi babo, abo chlope cholem jednu noc! Lazoríkova nesmierna výdrž a zanietenosť zachránili nevyčísliteľné poklady v podobe tisícok fotografií, desiatok kilometrov filmových dokumentov a tisícok stránok zdokumentovaného písaného slova. Iba Krajskému múzeu v Prešove odovzdal vyše 2000 zbierkových predmetov, medzi nimi aj fotonegatívy. Národopisnému ústavu SAV 20 000 fotonegatívov. Vďaka nemu je Staroľubovnianské múzeum obohatené o 12000 fotonegatívov, niekoľko stoviek magnetofónových pások a 38 zošitov terénnych zápisov. Do tohto múzea odišiel zo školstva 7 rokov pred nástupom do dôchodku v roku 1976 s vidinou, že na tomto poste urobí pre záchranu odkazu predkov oveľa viac, pričom vedel že to bude za oveľa horších finančných podmienok. Tie sa pochopiteľne odrazili na živote sedemčlennej rodiny.
    Lazorík v roku 1968 založil v Krivanoch populárnu dedinskú folklórnu skupinu. Za vyradené a obnovené stoličky zo školy, za ovocné stromčeky, za fotografovanie aj za svoje peniaze po okolici zbieral, skupoval kroje a, pravda aj všetko staré muzeálne. Dal pošiť žiakom kroje a s nimi cvičil a prispieval folklórom do rôznych kultúrnych programov. Postupne skupinu rozšíril o dospelých. S nimi nacvičil 87 vlastných scénok a pásiem autentického folklóru, v ktorých aj sám vystupoval. Mnohé sa dostali aj na filmové plátna, obrazovky i divadelné pódia. Podľa jeho námetu a scenára Slovenská televízia nakrútila niekoľkodielny seriál Popaterce na nas. Známy režisér Martin Ťapák zasa film Z chlapčeka vojak, režisér Kerekeš film Ej ovce moje ovce a iné. Nezanedbateľná je v tomto smere Lazoríkova spolupráca s etnografickými a folkloristickými inštitúciami, s choreografmi, vedúcimi folklórnych súborov, skladateľmi a pod.
    Lazorík v Krivanoch inicioval výstavbu originálneho amfiteátra, tiež výzdobu obce s ľudovými plastikami, ďalej každoročné organizovanie Hornotoryského folklórneho festivalu ako aj zriadenie Centra ľudovej kultúry a remesiel.
    Ján Lazorík o ľudovej tvorbe napísal a uverejnil tisíce článkov a vyvinul enormnú snahu za jej záchranu. Ku knižnému spracovaniu svojich bohatých zbierok sa dostal až po odchode do dôchodku v roku 1986. Za svoje mimoriadne plodné spisovateľské roky vydal 27 knižiek prevažne v šarišskom dialekte, ktoré dokumentujú neobyčajne ťažký, ale duchovne bohatý život tradičnej pospolitosti, s autentickými fotozábermi i notovými záznamami. Jeho poslednou splnenou túžbou bolo vydanie 70-tich scénok v 18 zošitoch určených pre dedinské folklórne súbory. Z jeho zbierkového fondu Krajské múzeum v Prešove vydáva na pokračovanie šarišské zvykoslovia.
    O Lazoríkovej neutíchajúcej etnografickej a folkloristickej aktivite by sa dalo napísať niekoľko až hororových románov, ako povedal hudobný teoretik Doc. František Matúš. Z čoho pramenila táto jeho nesmierna až tvrdohlavá zanietenosť? Lazoríka z povahovej stránky treba označiť za nespokojenca, až rebelanta, za gnozeologický typ človeka kritika, analytika, hľadača zmyslu života s úžasným inštinktom zavše vystihnúť čo je prirodzené a čo hlúpe, život zničujúce, s nesmiernou vôľou nepoznať prekážky a – robiť, robiť. Robote podradil všetko. Zdá sa, že aj zákerná choroba, ktorá sa mu ozývala 3 krát každých posledných 6 rokov, musela ustúpiť. Nepoddal sa jej. Zavše hovorieval, že ja sebe ňemožem dovoľic umrec jak hocchto, ked mam pred sebu ešči teľo roboti. Zradilo ho až jeho ubolené srdce v nedeľu 30 augusta toho roku..
    Azda najvýstižnejšie zhodnotil celoživotnú prácu Jána Lazoríka akademik Mikulaš Mušinka: „To čo robil sám bez akéhokoľvek vedeckovýskumného grantu, mohlo by byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom činnosť takejto inštitúcie by bola považovaná za veľmi úspešnú“.