google27eaa3905ca3fee3.html

Môže žena naučiť muža ako porodiť dieťa? Nie. Je to nemožné. Žena nemôže ani druhú ženu naučiť ako porodiť. Môže jej o tom zážitku, o tom poznaní, porodiť dieťa, len rozprávať. Ale naučiť ju to nikdy nenaučí. Druhá žena sa to naučí, až porodí sama. Dôjde k poznaniu. Po pôrode pochopí, o čom jej rozprávala žena, ktorá už porodila. To je poznanie.

Jitka píše: ,,Všechny nás učí být vzdělanými, ne být duševně čistými a vnímat krásu zázraku existence. Učí nás názvy stromů a jména květin, ale neučí nás, jak s nimi máme vstoupit do komunikace, v souladu s existencí.“

Na vstup do komunikácie v súlade s existenciou učitelia neexistujú. Je to rovnaké ako s pôrodom. Môžem donekonečna rozprávať, ako to treba urobiť. Mojim slovám porozumieš, ale rozumieš len slovám. Sú zrozumiteľne formulované a dávajú význam. Ale tým, že rozumieš slovám k poznaniu nikdy neprídeš. A keď sa niektorému jedincovi podarí ,,vstoupit do komunikace, v souladu s existencí“, zistí, že sa o tom nedá hovoriť. Nedá sa to naučiť. Neexistujú slová.

Ostáva mi jediné. Mlčať. A pozorovať. Pozorovať so súcitom ostatných. Ako sa trápia, snažia, ale nemajú absolútne nijakú možnosť sa to dozvedieť. Pretože naučiť sa to nedá.

Existuje len jedna možnosť. Dôjsť k poznaniu sám. Samostatne. Netuším, ako som k poznaniu prišiel. Narodil som sa už taký. Viem to. Ale neviem ako.


Súvisiace články:

 


 

(Prečítané 250 krát, 1 dnes)
 

3 Responses to POZNANIE

  1. Zita píše:

    Prečo – autor – píšeš: „Pozorovať so súcitom ostatných. Ako sa trápia, snažia, ale nemajú absolútne nijakú možnosť sa to dozvedieť.“
    Prečo to vyjadruješ tak nadradene a domnievaš sa, že iní ľudia sú nejakí trápni chudáci (ktorí nie sú ako ty)?!?

    (Vidno túto tendenciu aj v iných tvojich príspevkoch.)

    Lebo inak sú v tom príspevku pekné myšlienky a možno len súhlasiť s tým, že každý sa učíme vlastnou skúsenosťou.

  2. Tibor píše:

    Netušíš čo to súcit u mňa je. Milovaná Zita. Súcit je preberať do môjho srdca všetko utrpenie, smútok a trápenie všetkých ľudí čo tu boli a teraz sú. Všetko nešťastie a utrpenie. V srdci prebehne transformácia a zmena vo forme svetla ide speť do priestoru pre všetkých rovnako. Lebo slnko nesvieti len pre teba, či pre mňa, ale pre všetkých. Nikto nie je trápny chudák…ani ty a ani ostatní. Ja sa trápim rovnako ako všetci. Tvoja myseľ posúdila na základe slov, ktoré si si prečítala,že sa ja domnievam o ľudoch, že sú trápni chudáci. Tvoja myseľ sa domnieva, že sa ja domnievam. Nie si pri mne, nevidíš ma, nevieš aký som a netušíš čím vyžarujem. Len tvoja myseľ sa to domnieva. Ak si Tvoja myseľ myslí, že sa vyjadrujem nadradene, je to v úplnom poriadku. Je to tvoja myseľ a tvoja myseľ si môže myslieť čo len chce. Nechávam jej úplnú slobodu, lebo je to tvoja myseľ a nie moja. A to čo píšem nie sú moje pekné myšlienky, ale je to stav aký existuje. Píšem o realite. Píšem o tom ako to je. Pozorujem a vidím. Nemyslím. Nedomnievam sa. Teším sa z teba. Si úžasná, krásna a múdra. Skúsim sa napojiť a pozorovať tvoje láskavé a dobré srdce. Ďakujem za tvoje slová, ktoré si pre mňa vytvorila.

  3. Zita píše:

    „Tvoja myseľ sa domnieva, že sa ja domnievam. Nie si pri mne, nevidíš ma, nevieš aký som a netušíš čím vyžarujem. Len tvoja myseľ sa to domnieva.“ – to je pravda, uznávam. 🙂