google27eaa3905ca3fee3.html

Bolo to v časoch, Keď som robil ešte technického riaditeľa v rádiu Rebeca (hmm, 13-14 rokov dozadu?). Nevedel som povedať “nie”. Všetkým som sľuboval, že pomôžem a aj som každú vec dokončil… robil som veci za iných, stovky drobností a keď sa to ešte spojilo s mojimi záležitosťami, nič som nestíhal, bol som v strese a analogicky som chodil domov ustatý a vyčerpaný.

V jeden piatok prišla z intráku domov priateľka a chcela ísť von. Ja som ležal na posteli v prenajatom mikro jednoizbovom byte a bol som nahnevaný na celý svet. Lebo mi pod tlakom lavíny vykonaných vecí došla para. V skutočnosti však pravda znela: “môžeš byť nahnevaný leda ak tak na SEBA!!!” Odvrkol som jej, že nikam nejdem a že odteraz budem robiť len to, čo budem chcieť ja – nemal som energiu žiť, jasné, že sa mi nechcelo ísť ani na pivo.

Ona za to nemohla. Pohádali sme sa, zostala na mňa nahnevaná, čo bolo potvrdenie skutočnosti, že všetci sme spojené nádoby a ak budem ja robiť niečo nedobre, bude to mať vplyv aj na moje okolie, hlavne na to blízke. Ak teda pije, alebo gembluje partner, zaťahuje do toho aj rodinu, logicky sa jeho problém stane problémom všetkých. Závisí len od toho, do akej miery preberú druhí za neho zodpovednosť. Čím skôr mu však nastavia stenu pravdy a mantinely cez prísnu lásku, tým skôr sa začne liečiť. Každý “milosrdný” odklad (v preklade, “ale veď pomáhať sa musí”) agóniu iba prehĺbi…

Vtedy mi duša cez kolaps kričala, že takto to ďalej nepôjde. Ľudia, chybný mechanizmus neopravíte za jeden deň, trvalo mi to skoro desať rokov, kým som sa naučil vyslovovať vety: “v tomto ti nepomôžem”, “toto neviem”, ” toto budeš musieť spraviť sám, je to tvoja záležitosť, oblasť, povinnosť, sľub, zodpovednosť atď”, “ak do tohto vstúpim, tak budem žiadať za svoj diel práce takýto diel peňazí”,”nie, už mám iný program”, “nie, toto necítim, v tomto so mnou nepočítajte”, ” v tomto sa nevyznám a nemám čas sa to učiť” atď.

Potom som sa z jedného pólu “ľútostivého záchrancu” prehupol do druhého extrémneho pólu: “keď už robím, budem chcieť za to peniaze”. Čo taktiež nie je záchrana, ale aspoň si začnete vážiť samých seba. Tu však vstupujete na tenký ľad, lebo ego môže začať byť nenásytné…

Riešením je zlatá stredná cesta. Nezištne pomáhať, ale aj vedieť odmietnuť. V inej situácii sa zasa naučiť pýtať si plácu, najlepšie s pravou mierou a podľa vašej výšky kvality. A povedať “nie” vždy, keď vám bude srdce, duša, vnútro, intuícia (hocijako si to nazvite) šepkať, že sa v žiadanej veci “nebudete cítiť dobre”. Toto je záležitosť naučiť sa preciťovať veci, ktoré môžu nastať: proste si predstavte, že už robíte to, o čo ste žiadaný. Dostavia sa emócie vášho vnútra, ktoré budú odpoveďou, či s danou záležitosťou budete v súlade, alebo nie. Áno, niekedy sa treba premôcť, mnoho vecí v živote je treba spraviť “nasilu”, ale ak ich je neúmerne veľa, tým viac popierate a škodíte vlastnému Ja. Ak na niečo nemáte naladenie, ale spraviť sa to musí (napríklad prídete zmoknutý na vyzimenú chatu a nieto tam dreva :-)), berte to ako výzvu mága, teda, že na danej veci si vybrúsite cieľavedomosť a trpezlivosť.

V prvom rade sa treba ale odnaučiť pomáhať bez toho, že ste boli požiadaný. Mnoho vecí som v tých “rádiových” časoch robil za iných sám a to bez opýtania – skôr, ako len stihli niečo vysloviť, som ich predbehol: “to spravím ja”. Veľakrát aj pre to, lebo som vedel, že to viem urobiť dobre a lepšie ako zúčastnený na projekte. To je z numerológie vlastnosť “jednotky zo dňa” – ľudí narodených 1., 10., 19. a 28.. Ja som narodený deväťtnásteho, takže presne viem, ako má čo vyzerať, keď to bude dokončené. Moje vízie sú jasné, ukončená vec v budúcnosti má presné kontúry a dokonalo viem, ako sa k záverečnému dielu dopracovať. Viem byť detailista a ak niekto niečo robí “zle” (on to napríklad robí z môjho pohľadu iba na 62% (“čo ma hnevá”),  kým keby mi pustil volant, ukážem mu to na 97%), nemám problém ho vymeniť, alebo byť prísny, čo si iní vykladajú tak, že som nepríjemný. Ak ste podobný mne, lenivci, šlendriáni a závistlivci o vás začnú rýchlo šíriť nepekné chýry.

Prešiel som zmenou. Dnes predtým, kým niečo vyslovím, odpoviem si sám sebe na tieto a podobné otázky: Koho je to vlastne záležitosť? Keď pomôžem, neoslabím vlastne toho druhého? Som na to naladený, mám byť súčasťou toho projektu? Mám na to čas, energiu, chuť? Aký to bude mať vplyv na moje predtým vyslovené sľuby, rodinu, blízkych?

Pomohlo mi to. Ak by som nezaradil spiatočku, možno tu už dnes nie som, lebo by som umrel na infarkt. Alebo by som bol oveľa viac šedivejší a nervóznejší. Zachraňoval by som iných, ale vlastne by mi to hovorilo: zachraňuješ seba. Z niečoho sa vnútorne viníš a tak sa chceš vykúpiť. Nájdi začiatok toho klbka… Z čoho máš strach? Z odmietnutia? Nechceš, aby si ľudia mysleli, že si sebecký a bezohľadný? Chýba ti pocit užitočnosti? Máš strach, že prepásneš šancu? Kde to vzniklo, kto do teba zasial tento mechanizmus? Kedy vznikol?

Pýtajte sa, pomenujte to, ak budete cítiť, že vás to vráti na vašu cestu, zmeňte to a naučte sa v správnej situácii vyslovovať “nie”. Oslobodíte tak aj druhú stranu. Preberaním zodpovednosti za to, čo má vykonať niekto iný, ho zväzujete, robíte spiacim, neaktívnym, neučiacim sa. A vy sa tak pripravujete o dennú dávku energie, strácate náladu. Aj keby ste vykonávali duševnú prácu, začne trpieť celý váš organizmus vrátane fyzického tela. Poklesom energie v tele začnete byť podráždený, nervózny, apatický, skleslý, otupelejší, rezignujúci, nevšímavý. Nieto energie, nieto svetla. Tým si z dlhodobejšieho pohľadu zarábate na chorobu. Buďte mocní, nie ne-mocní. Neviňte iných, všetko totiž môžete zmeniť iba vy.

Odporúčané knihy na danú tému:


Súvisiace články:


foto: https://pixabay.com/sk/photos/stop%20sign/


 

(Prečítané 206 krát, 1 dnes)
 

Comments are closed.