Zem, to slovo každý z nás dôverne pozná. Je to náš domov, do ktorého sa vždy radi vraciame. Tu sme sa narodili, hrávali, dospievali, radovali, ale aj smútili. Nepoznali sme súvislosti, dôvody, no ani zmysel, keď sme sa tu nečakane jedného dňa ocitli. Oboznámili sme sa so všetkými návykmi, spôsobmi, pravidlami a možnosťami. Osvojili sme si druh komunikácie, správania, uvažovania a konania.

Ako plynul čas sme zistili, kto je tá osoba, ktorá nosí našu podobizeň a čo všetko musíme spraviť, aby sme prežili. To výstižné slovo sme počuli veľakrát a väčšine z nás bolo vštepované už od útleho veku. Človek bol odjakživa považovaný za predátora – lovca, ktorý sa musel sám o seba vedieť postarať. Slovo ,,prežitie“ je jednoznačne príliš nadnesené a preto sme mu nevedomky zvykli prikladať veľký dôraz. Lenže to skutočne naša jedinečná a unikátna existencia súvisí len s triviálnou schopnosťou prežiť? I napriek tomu, že v dnešnej dobe je to považované za zlaté písmo, stále sú medzi nami takí, ktorí tomu odmietajú uveriť a neprestali hľadať vyšší zmysel bytia. Dôvod, pre ktorý sa oplatí držať vznešeného zmýšľania a neprestať hľadať truhlicu plnú vzletných a pôvabných myšlienok, v ktorej sa ukrýva naša skutočná hodnota.

Len tí, čo prežijú môžu zvíťaziť

,,Nemôžeš prežiť, ak nemáš prácu, ktorá by ťa uživila. Ako chceš prežiť bez peňazí? Zo snívania sa žiť nedá, prestaň snívať, inak neprežiješ. K tomu, aby si prežil, sa musíš postaviť nohami na zem a prestať sa vznášať v oblakoch.“ Ako často sme si museli vypočuť tieto frázy, ktoré nás neprirodzene formovali a vytvárali odpor k samotnému životu? My by sme tak radi milovali svoj život, keby nezávisel len od praobyčajného prežitia. Avšak, keď sa tento každodenný rituál opakoval, tak sme aj my bez toho, aby sme si to na začiatku uvedomili, prepadli ilúzií, že náš život je len o nevyhnutnom prežití. Nie je potrebné mať žiadne sny, fantáziu ani predstavivosť, pretože z týchto mravných ingrediencií nijaký lahodný koláč neupečieme.

Otázky vedú k životu plnému pochybností

Či už si to dokážeme priznať alebo nie, patríme k bytostiam, ktoré sú mimoriadne zvedavé a denne dokážu svoju myseľ potrápiť nejednou zatúlanou otázkou. Už naša existencia zahŕňa nemálo otáznikov v zmysle: Odkiaľ sme naozaj prišli, čo tu hľadáme a kto stojí za našim stvorením?.“ Neraz pripomíname Alicu z krajiny zázrakov, ktorá sa pokúšala objaviť neobjavené. A podobne ako sa aj ona miestami cítila stratená, aj my máme občas pocit, akoby nás unášala loď, ktorá nepozná pravý význam plavby. Veľa odpovedí je pred naším zrakom skrytých a my sa niekedy až márne pokúšame dostať z tmy ku svetelnej žiare. A niektorým sa to mnoho ráz nepodarí, pretože sa ich pokúsi vždy ten, kto je oklieštený svojim strachom zo zmeny na pol ceste zastaviť.

Bezpečie znamená neriskovať a držať sa ,,známeho.“

Tento prístup súvisí už so zaužívaným zvykom, resp. zlozvykom, pri ktorom sme si v mysli uložili, aby sme sa vyvarovali akýchkoľvek nástrah, pretože v opačnom prípade na to môžeme nepekne doplatiť. Navonok to každému príde ako správna voľba, no v skutočnosti sa za tým skrýva zbytočná obava, ktorá sa nás len snaží zadržať z dôvodu pohodlnosti a istoty. I keď sa to na prvý pohľad nezdá, človek je vystavený hazardu od momentu, kedy otvorí prvýkrát očí. Vždy sa okolo nás nachádzalo niečo, čo by sme mohli považovať za ,,ohrozenie.“ Avšak táto planéta hýri príliš veľkým počtom podôb, aby sme sa uchýlili k vyznávaniu jedinej. Každý deň môže byť pre nás jedným veľkým dobrodružstvom, na ktoré nikdy nezabudneme. No zažijú ho len tí, ktorí sa neboja pustiť ruky svojho strachu a predsudkov.

Pocit viny sa nás vždy pokúsi zastrašiť

Hovorí sa, že človek, ktorý si neváži život, nemá právo ani žiť. Ale čo sa potom dá povedať o človeku, ktorý žije, bez toho, aby vedel o čom je skutočná sloboda? K tejto otázke sa však málokto dokáže vyjadriť, pretože nikto nechce zistiť, že život, ktorý žije nie je vždy ozajstný. Práve preto je oveľa jednoduchšie niekoho obviňovať z toho, že túži rozprestrieť krídla svojich možností, ako si priznať, že prekročiť hranice prináša obetu – vzdať sa komfortu. Lenže ten, kto používa túto metódu nebýva čestný a je mu ľahostajné, či vytvorí na našej duši vážne trhliny. Jediné na čom mu záleží je to, aby sa mu podarilo odplašiť vidinu, ktorá mu naháňa hrôzu. Pretože on sa usiluje iba o jediné – chce prežiť.

Ak nevstúpime na parket, nikdy nezačneme tancovať

Neexistuje spisovateľ, ktorý sa ním stal, keby nezačal písať, rovnako ako nejestvuje maliar, ktorý by bez toho, aby začal maľovať, ním mohol byť. Pokiaľ budeme o niečom iba snívať, no neurobíme nič preto, aby sme svoje predstavy naplnili a dali im reálny rozmer, tak sa nám nemôže podariť dosiahnuť, po čom vo vnútri duše túžime. Neraz je ťažké prekročiť svoj vlastný tieň, najmä ak sa v našom okolí nad nami vznášajú výstražné hlasy, ktoré sa nás snažia odhovoriť od nášho zámeru. Avšak ak im dovolíme, aby nad nami vyhrali, už sa nám nepodarí zistiť, ako chutia avantúry, ktoré nás lákajú do sveta bezstarostných čias. Nech už sa cítime byť akokoľvek vystrašení, tak majme stále na mysli, že nikto nás nemôže ohroziť, pokiaľ sa sami nepodáme beznádeje. Narodiť sa môže každý, ale naozaj žiť sa podarí iba niekomu.


Súvisiace články:


 

(Prečítané 108 krát, 1 dnes)
 

One Response to Zo zeme sa dívame na hviezdy, ktoré sú vzdialené našim dlaniam

  1. milanpu píše:

    Pekný názov článku i článok samotný. Živej túžbe po oslobodení nič nezabráni, aby sa zároveň stala i činom. Veď všetko vychádza z túžby po ktorej nasleduje rozhodnutie v okamžiku. Treba mať však jasno v tom, že toto úsilie nekončí pozemskou smrťou, práve naopak. Pozemský život je len maličkým, hoci hodnotovo veľkým úsekom celého bytia človeka.
    Je to naozaj tak, že ľudia hovoria veľa o nutnosti prežitia, ale nemyslia tým nič viac, než prežitie tela. A potom čo? … diera, prázdnota, ničota – netrápia sa nad tým. Bude ako bude … Sú to obrazy, ktoré nikdy nepodnietia zodvihnúť zrak zo zeme, preto aj toto živorenie nazývajú životom, ktorý im pripadá celkom dobrý a znesiteľný pokiaľ nemajú vážne starosti.

    Na tejto Zemi nejde už len o odvahu nenechať sa obmedzovať od mŕtvych davov, skôr ide o jasné presvedčenie, že sloboda je živá a naozaj uskutočniteľná, a že rozhodnutie k nej dospieť znamená „chcieť všetko alebo nič“. Bez pravej lásky niet cesty ku slobode.