Sú to necelé dva týždne, čo prišilo na svet naše druhé dieťa, Jakub. Presne 21 mesiacov po našej dcére Dorotke. A ja si teraz často premietam oba pôrody, v mnohom podobné a predsa tak veľmi iné. Aj vzhľadom na prebiehajúcu diskusiu okolo filmu Medzi nami som sa nakoniec rozhodla o oboch verejne napísať.

ZRODENIE PRVÉ:

Pri prvom pôrode bola moja voľba na začiatku jasná – pôrodnica, kde majú rešpektujúci prístup. Išlo mi hlavne o možnosť voľby polohy počas celého pôrodu. Dôvod bol jednoduchý – ako dieťa som mala zlomenú kostrč, nie je celkom správne zrastená a po konzultácii s dvomi fyzioterapeutmi viem, že by pri polohe na chrbte mohla robiť problém. A tak zisťujem, kde na Slovensku mi to dovolia. Na moje veľké prekvapenie – nikde mi to nevedia garantovať. Proste dávajú počas fázy vypudzovania dieťaťa ženu na chrbát a hotovo… Niekde mi dovolia byť v inej polohe v prvej fáze, ale na tlačenie proste na kozu. Navyše, čím viac skúmam, čím viac počúvam príbehy žien z pôrodníc, príbehy dúl, ktoré ich sprevádzali, tým som zhrozenejšia – všetok ten nerešpekt k žene, jej telu, k dieťaťu a jeho tempu, k prirodzenosti dokonalého deja ako je pôrod… Uponáhľané tempo, minumum súkromia, tlačenie na brucho, nástrihy, kopa chemických látok, pred ktorým dieťa 9 mesiacov chránime a potom do neho napumpujeme naplno… Boj za tie najprirodzenejšie veci ako je nechať dotepať pupočník alebo iba BYŤ so svojim dieťaťom… Pôrodnica na Slovensku mi prestáva pripadať ako miesto, kde by som mohla bezpečne prirodzene porodiť. Necítim sa na to. Preverujeme teda alternatívy ako Hainburg, Vyškov, Krnov…

Nakoniec ale všetky zamietneme – buď sa necítim na dojazd počas kontrakcií (moja mamina mala rýchle všetky pôrody) alebo pôrodná asistentka (PA), ktorá je naklonená fyziopôrodom v Hainburgu v čase nášho termínu nemôže a ja viem, že nechcem byť pri pôrode sprevádzaná niekým, koho nepoznám. Možnosti sa teda radikálne zužujú. Čoraz viac však v okolí počúvam pôrodné príbehy žien, ktoré prvé dieťa rodili v pôrodnici a po tejto skúsenosti druhé doma. Veľa strašidelných príbehov z pôrodnice a krásnych domácich zrodení vo vlastnom tempe, bez zásahov. S voľbou polohy. Začíname uvažovať o tejto možnosti. Nakoniec nájdeme aj PA ochotnú prísť k nám domov… nesedí mi síce celkom ako osoba, ale na ďalšie hľadanie inej už nie je čas a pôrodných asistentiek ochotných prísť k domácemu pôrodu ako šafránu. A my nakoniec chceme rodiť doma. Píšem my, pretože do rozhodovania je zapojený aj môj muž a plne ma v tom podporuje.

Pôrod sa rozbehol 10 dní pred termínom – pred polnocou mi odtiekla voda. Kontrakcie začali okolo druhej, do dvoch hodín sú po piatich minútach, voláme PA, balí, vyráža na cestu – trvá totiž štyri hodiny. Keď okolo ôsmej ráno príde, pôrod sa zrazu spomalí.. a ide pomalým tempom ďalej. Trvá celkovo 22 hodín. Viem, že v pôrodnici by nám toľko času asi sotva dali. Striedam miesta, spálňa, vaňa, gauč, záchod. Som unavená, celú noc som nespala, celý deň rodím. PA ma povzbudzuje, cítim ale aj jej nervozitu. O šiestej večer hovorí, že to môže ešte trvať aj do druhého dňa… neviem si to predstaviť. Hľadám, čo mi bráni pustiť dieťa na svet – a nachádzam. Potrebujem hovoriť s mojim mužom, niečo si vypovedať. Keď sa tak stane, pôrod sa náhle rozbieha a do dvoch hodín je Dori takmer na svete. PA mi odporúča na tlačenie polohu v podrepe, nie som si už istá sama sebou po takej dlhej dobe, poslúchnem ju. Nie je to síce poloha na štyroch, ako mi je najprirodzenejšie, ale nedôverujem si natoľko, aby som to zmenila. Vo finálnej fáze tlačenia náhle nevie PA nahmatať ozvy a tak povie – “Dorotka teraz musí isť von”. Cítim jej nervozitu, zľaknem sa, že sa niečo deje… “Teraz” znamená teraz – nie “počkaj na kontrakciu”… a tak ju vytlačím silou, mimo kontrakcie. Dieťa je úplne v poriadku.

Šťastná, že je na svete, čakám tú krásnu časť po pôrode… bonding, lásku, radosť… namiesto toho ale prichádzajú zväčšujúce sa bolesti v oblasti kostrče, placenta nie a nie vyjsť. Po asi dvoch hodinách, keď sa stav nezlepšuje, voláme sanitku. Samozrejme, nemôžeme “bonznúť” PA, ktorá sa schová v kuchyni a tak tvrdíme, že sme rodili sami. Vezú ma do ružinovskej nemocnice – nekonečná cesta v bolesti. Dieťa nám vzali už pri nástupe do sanitky, hoci muž ju nechcel pustiť z rúk… v nemocnici ju odniestli ho rovno na novorodenecké – urobili všetky úkony a vyšetrenia aj napriek nášmu vyslovenému želaniu že nechceme nič, ani merať, vážiť, kúpať, žiadne odbery ani vyšetrenia. Keď si predstavím, že to Dori absolvovala bez mamy, otca, v separácii… bolí ma srdce. Umyli ju, zabalili ju do perinky s veľkým červeným nápisom EXTRAMUROS (asi aby všetci vedeli ktoré je to dieťa s tým domarodičským cejchom), vzali jej krv (dieťa narodené doma asi musí mať nejakú strašnú chorobu!), urobili odber z päty. Všetko bez súhlasu. Muža nechali pred dverami a ďalšie dve hodiny nemal vôbec žiadne informácie o tom, čo sa deje so mnou alebo malou. Búchal na dvere, pýtal sa, ale nikto sa neunúval.

To, čo nasleduje u mňa, je jeden z najhorších zážitkov môjho života. Nie tá bolesť, ale ten prístup. Je tam lekárka a lekár… “Zase jedna blbá domarodička” “Chceli ste si zabiť svoje dieťa, áno?” a podobné komentáre počujem trochu v delíriu. Správajú sa ku mne hrubo. Lekár má množstvo ďalších nemiestnych komentárov, ktoré zámerne prestávam vnímať. Už vieme kde bol problém – je to krvácanie, z ktorého sa tvorí veľký hematóm, cez ktorý nemôže placenta vyjsť. Hematóm navyše tlačí na miechu, preto tie ukrutné bolesti. Musia ma operovať. Bolesti sú v leže na boku znesiteľnejšie, žiadajú ma ale ľahnúť si na chrbát vyložiť nohy na kozu. Poviem, že nemôžem, bolí to. Lekár na mňa zhúkne že nemám byť hysterka, otočí ma hrubou silou, vyloží nohy na kozu, kričím od bolesti (v zdravotnom zázname mám teda napísané – rodička je hysterická, nespolupracuje). Následne ma takto nechajú ďalšie nekonečné minúty. Prosím so slzami v očiach mladú medičku, aby som si mohla nohy zatiaľ zložiť. “Nemôžete, stolík pod vami je dezinfikovaný.” Plačem od neznesiteľnej bolesti. Konečne prichádza lekár, dávajú mi narkózu, počujem slová lekárky – “A aby ste vedeli, nahlásime vás do sociálky, vezmú vám dieťa”, upadám do bezvedomia.

Preberiem sa na to, ako ma prevážajú. Pred dverami čaká môj muž, chce mi podať ruku, povedať, že je tam so mnou – dvaja zriadenci na neho doslova revú, nech z výťahu vypadne, chce byť pri mne, skúša ma pohladiť, tak ho z výťahu vyhodia ako opilca z baru.

Prevezú ma na izbu, muž sa snaží ku mne dostať, aspoň aby mi mohol dať mobil. Sestrička ho nechce pustiť, vraj má prísť v návštevných hodinách (sú tri v noci, návštevné hodiny sú o tretej poobede). Hlavná vec, že ho nechali okrem poplatkov za izbu zaplatiť poplatok za otca pri pôrode (!!!) Nakoniec po vysvetlení, že je právnik, niekoľkých právnych vyhrážkach, keď sa pýta na jej meno a nadriadeného ho sestra za mnou púšťa na dve minúty. Iba mi povie, že Dori je ok – nechali ju vyhrievať v inkubátore, spí… dá mobil a už ho sestrička vyhadzuje.

Nasledujúce hodiny sú drsné. Nemôžem spať, čakám kedy mi prinesú dieťa. O piatej ráno ju prinesú na prvé kojenie. “Máte pol hodiny” hovorí mi sestrička a odíde. Ja vôbec neviem čo a ako… ešte že som absolvovala prípravu na dojčenie. Po asi 20min sa Dori podarí prisať, o 10 min nato prichádza sestrička, že ju berie. Ja jej hovorím, že ju práve kojím a že je to moje dieťa, že jej ju nedám. “O tom vy nerozhodujete, o tom rozhoduje lekár” hovorí mi. Odmietam jej dieťa dať. “Nebudem sa tu ja s vami vybavovať” povie po pár minútach, z prsníka malú doslova odtrhne a odnáša ju preč. Po operácii nemôžem vstať, inak by som sa rozbehla za ňou… a tak len bezmocne plačem do vankúša. Následne v pravidelných intervaloch zvoním na sestry a dožadujem sa dcéry. Majú milión dôvovov, prečo mi ju nemôžu doniesť. Vizita, musí to schváliť lekár, nevieme, či sa o ňu zvládnete postarať… rastie vo mne hnev aj zúfalstvo, zisťujem možnosti reverzu a presunu niekam, kde budeme môcť byť spolu. Nakoniec mi ju okolo obeda po asi dvadsiatich zvoneniach a odvolávkach na svoje práva sestry donesú.

V pôdornici ostávame ešte tri dni. Každý, vrátane upratovačky má potrebu komentovať moje rozhodnutie rodiť doma. “Vy ste tá kamikadze matka?” “Chceli ste si zabiť dieťa?” “Čo vám to napadlo, rodiť doma, veď ste vzdelaná žena!” atď atď počúvam na dennom poriadku. Odpovedám – “Ak vás naozaj zaujíma prečo som sa rozhodla rodiť doma, rada vám to poviem.” Nezaujíma to nikoho. Po ikstej vizite plnej komentárov už moja spolubývajúca povie, aby ma nechali – že už toho bolo fakt dosť. Ja rezignujem a som ticho. Mimochodom, moja spolubývajúca tam svoje dieťa nemá – zle jej totiž pichli epidurál a zakaždým, keď si sadne, zvracia a má závrate. Leží tam takto už štvrtý deň. Zaujímavé, že jej nikto pri vizite nehovorí “Čo vám to napadlo rodiť s epidurálom, vidíte ako to dopadlo, nabudúce si to dobre rozmyslite…” Prečo asi?

Režim v nemocnici je podľa mňa úplne šialený – budia nás o piatej aby sme si upratali stolíky, potom tri hodiny v rozostlatej posteli čakáme, kedy príde vizita. Deti nám bez opýtania berú na vyšetrenie (kým som si skočila na záchod), buzerujú za nezjedený obed, za to že mám malú v posteli, že ju vybaľujem z preinky, návštevy nesmú na izbu, deti nesmú z izby. Jedna jediná sestrička má vľúdny prístup, láskavý ako mama. Je to ako balzam na dušu. Na tretí deň nás púšťajú domov a ja sa cítim ako keby ma pustili z basy.

ZRODENIE DRUHÉ

Kde budeš rodiť teraz? Dostávam často otázku, keď sa blíži termín pôrodu nášho druhého dieťaťa, nášho syna. “Neviem” odpovedám. Už ma unavuje vysvetľovať dôvody, prečo som sa, po zvažovaní všetkých alternatív, znova rozhodla rodiť doma. Každá žena má rodiť tam, kde sa cíti bezpečne, a pre mňa to aj po skúsenosti z prvého pôrodu rozhodne nie je pôrodnica. Rodiť doma je moje želanie, ale ako to dopadne netuším – nechávam otvorené všetky možnosti. PA ale hľadám už od začiatku druhého trimestra a vyberám si takú, pri ktorej mám pocit, že “to je ono”. Je staršia a má za sebou stovky a stovky pôrodov. Všeobecne oveľa viac nasledujem svoje pocity v súvislosti s pôrodom – necvičím s balónikom (na rozdiel od Dori, kde som cvičila intenzívne ale necítila sa pri tom dobre), dva týždne pred termínom kupujem nový bazén (jeden máme požičaný ale je veľký, cítim sa v ňom stratená), nechodím na prehliadky do nemocnice, neriešim hodnoty železa či horčíka.

Cítim sa dobre, ladím sa na seba, na dieťa, počúvam nahrávky z hypnopôrodu. Jediné vyšetrenie absolvujem v Hainburgu, aj to iba monitor – to je náš back-up plán, ak by som cítila, že chcem ísť do pôrodnice. Vtipné je, že pôrod sa rozbieha hneď po návrate z tohto vyšetrenia domov. Akoby Jakubko čakal na to, že to je všetko “kóšer” a aj plán B je hotový. Uspím Dori na obedný spánok, cítim prvé kontrakcie, idem do sprchy, zintenzívnia sa. Muž sa chystá do práce, tak mu hovorím, aby zrušil večerné stretnutia. Po hodine od prvej kontrakcie voláme PA, vyráža na cestu. Ležím v zatemnenej spálni, predýchavam, počúvam relaxačné nahrávky, ide to dobre. Zbieram sily, viem, že to môže ešte trvať. Prichádza PA, chvíľku sleduje kontrakcie, hovorí, že podľa ich intenzity to asi nebude až také dlhé, odchádza pripraviť bazén. Čakám, kedy moje telo bude chcieť ísť do vody. Trvá to ešte nejakú dobu, následne mám jasný pocit, že je čas. Dorotku práve zobrala pestúnka na ihrisko, presúvam sa do kuchyne, kde je prítmie, hrá hudba, je pripravený bazén.

Cítim, že je všetko ako má byť, cítim bezpečie a dôveru, žiadna pôrodnica sa nekoná. Vleziem do vody, je to príjemné, ale kontrakcie voda poriadne zintenzívni a urýchli. Predýcham ich niekoľko, drtím pri tom mužovi ruku. Chcem von z vane v nádeji, že to trochu ustane, ale po troch ďalších vlnách v posteli je mi jasné, že už sa to nedá zastaviť. Leziem naspať do vody, bručím ako medveď, bolesť je fakt intenzívna, PA ma uisťuje, že všetko ide hladko, cítim veľa dôvery vo svoje telo, v nášho syna, ktorý sa vydal na cestu, v PA, ktorá ma sprevádza. Je pokojná, usmieva sa, povzbudzuje ma. Zrazu, pre mňa nečakane skoro prichádza pocit na tlačenie. Už? Už! Náš syn sa derie na svet naozaj intenzívne. PA mi odporúča polohu na lakťoch, pri ktorej sa bábo ľahšie posúva. Prečkám tak dve kontrakcie, naozaj sa Kubko rýchlo posunie. Náhle ma ale neomylne moje telo otáča na štyri viem, že je to tak správne. Dve ďalšie kontrakcie a cítim hlavičku. Ale nielen ju. Cítim strach… zatlačiť, vyplavujú sa spomienky z prvého pôrodu, hlavička niekoľkokrát vyjde von a znova sa zasunie. Bojím sa, ale PA aj môj muž ma povzbudzujú, pozerám môjmu mužovi do očí – je to dobré, dávaš to skvele, o chvíľku tu bude náš syn – povie. Zhlboka sa nadýchnem a s revom šelmy v dôvere v svoje telo s ďalšou kontrakciou zatlačím. Je tu! Náš syn je tu. Je to magický moment. Štyri a pol hodiny od prvej kontrakcie vplával náš syn do môjho náručia. Iba trošku zaplakal, aby dal vedieť, že už prišiel a hneď sa spokojne rozhliadal po svete. Je tu! Budem si tú chvíľu pamätať celý život.

Vychádzam z bazéna, Jakubko sa prisáva k prsníku, saje, ďalšia kontrakcia a placenta úplne ľahučko vykĺzla von. Je to pre mňa prekvapenie – čakala som niečo ako druhý pôrod PA ma kontroluje – s napätím očakávam, čo povie… bez zranení. Bez zranení! PA vyšetrí bábo na mojom tele, meria Kubkovi hlavičku – 38 cm, valibuk… (váži 4100 g) a ja som – bez zranení! Cítim sa šťastná. V tom momente sa Dorotka vracia z ihriska – perfektné načasovanie – braček je tu! Obzerá ho, kontroluje – rúčky má, nôžky má, noštek má, pimpim má! Hladká ho po hlávke, bozkáva… Je to nádherná chvíľa. Nikto nám dieťa neberie, všetko je prirodzené, plynulé. Po cca hodinke prosím PA, aby ma znova skontrolovala – urobí tak, všetko je v úplnom poriadku, žiadne krvácanie. Cítim sa plná sily, endorfínov, šťastná a nekonečne vďačná za tento zážitok. Voláme starým rodičom, tešíme sa.

Nasledujúce hodiny si neskutočne vychutnávam. Sme tu, všetci spolu. Kubko iba v plienke na mne, Dori ho stále obzerá, z času na čas skúša, či už je to mliečko, ktoré som sľúbila, že bude keď sa braček narodí. Cítim sa krásne, silne, v spojení s mojim mužom, zaplavujú ma hormóny šťastia a pocity vďačnosti. Zvládli sme to. Porodila som sama, doma, svoje zdravé dieťa.

Žiadne vizity, vyšetrenia, neónky, upratovanie stolíkov… Iba my, rodinná pohoda, prítmie, mäkké deky, spoznávame sa všetci spoločne. Na druhý deň pečiem pre nás chlieb, cítim sa neskutočne dobre, Jakubko je nádherné, spokojné dieťa.. Hovorím si, že takto nejako to s nami asi príroda zamýšľala. Takto sa majú rodiť na svet deti a ich matky. V rešpekte, úcte, pokoji, láske. Som vďačná, že som to mohla zažiť.

PS:
Nedá sa povedať, že som zástanca domácich pôrodov v takýchto podmienkach, ako tu máme. Popravde, myslím si, že sú v súčasnej podobe tak trochu krokom späť, pretože ak sa niečo udeje (ako v prvom prípade), je to riziko. Je dobré, ak je lekár poblíž. Zároveň ale pre seba vnímam ako väčšie riziko pôrod v pôrodnici, práve pre minimálny priestor na jeho plne prirodzený priebeh. Som presvedčená, že to, čo potrebujeme, sú pôrodné domy alebo oficiálne domáce pôrody s kvalifikovaným personálom, ktorý tam môže normálne, legálne byť a ak sa niečo udeje inak ako má, môže sa žena bez strachu zo šikany a zlého zaobchádzania presunúť do pôrodnice, kde jej lekári v súlade so svojou prísahou pomôžu (v jednej diskusii mi totiž jedna mladá lekárka napísala, že ak žena rodí doma a má komplikácie, má si ich sama doma aj vyriešiť). A aj preto píšem tieto dva príbehy zrodenia, pretože #dostboloticha

Autorka textu: Katarína Ďurove

foto: https://www.pexels.com/


Súvisiace články:


(Prečítané 133 krát, 1 dnes)
 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *