google27eaa3905ca3fee3.html

Týka sa častejšie žien ako mužov. Trpia ním rovnako princezné (Diana) ako „obyčajné“ ženy (Amálka od susedov). Žena okrem toho, že má svoj súkromný život plný súkromných starostí, pracuje viac ako 42 hodín týždenne a zdá sa, že ešte aj to je málo. V každom veku totiž musí presvedčiť zamestnávateľa, že si svoju prácu zaslúži a že na ňu má. Kariéra muža ide akosi samozrejme po rebríčku hore. Kým žena starne, muž dozrieva.

Keď sú ženy mladé dokazujú, že na to majú, lebo práve začínajú a zamestnávateľ chce dvadsaťpäťročnú ženu s tridsať ročnou praxou, potom majú deti a dokazujú, že napriek starostiam s deťmi a nočnému bdeniu dokážu pracovať ako chlapi a vďaka babičkám a šťastným okolnostiam, ako je predĺžený pracovný čas v škôlke, kde opäť pracujú ženy, sa im to zväčša darí. Kým majú štyridsať, príde vždy nový technicko-vedecký pokrok a ony musia držať krok s omladinou, kým ich lenivejší spolužiaci sa medzitým stali ich šéfmi a viac ako celoživotnému vzdelávaniu sa venujú udržiavaniu kontaktov. Takže ženy v štyridsiatke sa musia prispôsobovať novým podmienkam – školenia, skúšky, nočné učenie a denné stresy. Nové vedomosti často popierajúce tie naučené a zaužívané. Päťdesiatka. Kto ju neprežil ako zamestnaná žena, ani netuší, aké je to peklo. Vo svete, kde sa preferuje mladosť, je päťdesiatnička niečo ako vred na koži zamestnávateľa. Prvá v rade na vyhadzov, posledná pri získavaní nového zamestnania. Hoci je na vrchole svojich síl, deti má odrastené, aj muža už naučila postarať sa o seba alebo je šťastne rozvedená a teraz môže nielen pracovať, ale aj odovzdávať skúsenosti, ihneď ako prezradí vek, všetci strácajú záujem. Stres sa stáva jej najlepším priateľom. Ale ešte sa drží! Veď kariéra si vyžaduje sebaobetovanie…tento názor vyznáva až do chvíle, keď ju z jednej sekundy na druhú prepadne pocit nezmyselnosti a vyčerpania. Nič ju už neteší. Pozná to mnoho žien, ale aj mužov, hoci výskumy dokazujú, že muži majú lepšie podmienky v práci a aj vyššie ohodnotenie za tú istú činnosť. V domácnosti sa tiež zväčša nepretrhnú, lebo generácia dnešných „päťdesiatok“ vyrastala v patriarchálnom prostredí, takže rady urobia všetko bez „chlapskej“ pomoci. Svoju únavu a beznádej si často zamieňa s depresiou, ale tá má úplne iné znaky.

Syndróm vyhorenia

Nad problémom, ktorý dostal názov syndróm vyhorenia, si vedci lámu hlavy už tridsať rokov. Nevedia sa zhodnúť v otázke, či môže vyhorieť každý, alebo iba napr. človek so slabou psychikou. Kto je zodpovedný za vyhorenie? Šéf, nevraživosť kolegov alebo zlá situácia vo firme? Svetová kríza, dlhotrvajúci stres, hrozba nezamestnanosti alebo je vina výlučne v človeku . V jeho psychike, nervovej sústave, naladení. Prosto, v hlave. Odborníci sa zhodujú aspoň v tom, že syndróm vyhorenia je dôsledkom emocionálneho vyčerpania, odosobňovania vzťahov v profesionálnom živote, únava z neho a…prázdno v duši aj v mysli. Absolútna tvorivá kríza. Je to v psychike a psychika ako vieme, je neodmysliteľnou časťou každého z nás. K syndrómu vyhorenia majú ženy bližšie, ale nie je to iba ich problém. Prejavuje sa tým, že zrazu človek nevie, čo mu je. Nič ho neteší. Lezie mu na nervy ticho aj hluk, nával práce aj nuda. Nedokáže sa porozprávať so šéfom, s ľuďmi okolo seba. Zdá sa mu, že mu kolegovia nerozumejú a všetci sa na neho akosi podozrievavo pozerajú. Každý deň ide do práce s tým, že je to určite naposledy. Určite ho už dnes prepustia, prinajlepšom preradia na horšie miesto. Neustále objavuje novšie a novšie slabosti a tiene na svojej osobe. V jeho mysli sa zväčšujú, narastajú, dusia ho. (Neviem tak po anglicky ako dievčina ktorá nastúpila, kolega Jožo rozumie lepšie počítačom ako ja, som na obtiaž, všetci vyzerajú tak dobre, vôbec sa tam nehodím. Nová kolegyňa má na moju prácu lepšiu kvalifikáciu, šéf mi nedôveruje, dôležité veci dáva spracovať druhým.)

Človek panikári aj kvôli malichernostiam, strháva sa pri každom zazvonení telefónu. Bojí sa ľudí. Vôbec nechápe, čo sa s ním deje. Ako keby sa mu nalepila smola na päty. Všetko vidí v čiernych farbách, hoci predtým nebol nikdy pesimista. Zdá sa mu, že život letí šialeným tempom a on ho vôbec nedokážete zastaviť. Zdá sa mu, že mítingy, biznis, účty, úvery, pôžičky, splátky, nákupy, zháňanie dovoleniek a neustály výkon na stodvadsať percent sa nikdy neskončí. A vie, že aj najmenšie zaváhanie znamená jediné: Odpáľ, uvoľni miesto! Ak prezradí, že by už dal radšej prednosť rodine alebo súkromiu a nie práci, stáva sa outsiderom. Každý vyznáva kariéru, pracovný postup, zvyšovanie kvalifikácie, najmenej dve práce – nech je na účty dosť peňazí. Vláda uťahuje opasky, z televíznych novín ide strach a zdražovanie. Niet úniku. Niet času na oddych. A ak si ho človek nájde, tak musí oddychovať v mene toho, aby potom podával ešte lepšie výkony. Doteraz to šlo, ale zrazu to nejde. Nedá sa. Niet motivácie, ani životnej energie. Hlavným znakom syndrómu vyhorenia je, že nič z týchto syndrómov neprichádza náhle. Tento stav prichádza pomaly. Ako keby lepil na seba nepríjemné pocity a udalosti, až to všetko padne na človeka. Ako obrovská ťarcha. Ako lavína.

História

Syndróm vyhorenia prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975 ako dôsledok nerovnováhy medzi ideálmi a skutočnosťou, ktoré nás stretli v pracovnom živote. Pri liečbe vyhorenia sa využíva predovšetkým psychoterapia, rodinné konštelácie, existenciálna analýza…

Jednotlivé fázy a symptómy podľa Wikipédie

nultá fáza„, predfáza: jedinec pracuje čo najlepšie, snaží sa, napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená, táto fáza predstavuje akési podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia

  • 1. fáza: pocit, že jedinec nič nestíha, jeho práca začína strácať systém
  • 2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie
  • 3. fáza: pocit, že niečo „musí“ byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit – že nemusí nič. Už iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie

Symptómy

Zvlášť v poslednej fáze

  • únava a pokles výkonu
  • depresia a úzkosti
  • poruchy pamäte a sústredenia sa
  • poruchy spánku
  • telesné ťažkosti (tráviaci trakt, dýchací systém, sexualita, kardiovaskulárny systém, …)
  • nespokojnosť, dysfória, neschopnosť uvoľniť sa
  • tendencie k návyku na psychoaktívne látky (alkohol, tabak, …)
  • zníženie sebadôvery a poruchy v medziľudských vzťahoch

Tento syndróm postihuje najčastejšie ľudí z asistenčných profesií, lekárov, zdravotné sestry, učiteľov, psychológov, sociálnych pracovníkov, manažérov, policajtov, atď.

PREVENCIA

Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci – samozrejme v nej má byť pociťovaný zmysel, ale nemala by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote. Dôležitá je aj sociálna opora, ktorej hlavnými zdrojmi sú: rodina, kolegovia v práci, priatelia, záujmy a koníčky a celkové trávenie voľného času.

Irma


Odporúčame túto skvelú knihu:

Jelena Svitko – Stres, nespavost a deprese – Známa ukrajinská liečiteľka sa v tejto svojej knihe venuje nervovej sústave človeka, jeho vnútornej sile a podstate. Pojednáva o štruktúre nervovej sústavy, o tom, ako funguje, o príčinách jej porúch, ich liečení a prevencii. Všetko podáva natoľko zrozumiteľne a jednoducho, aby každý človek, ktorý si túto knihu prečíta, mohol pomôcť sebe aj iným.

Pôvodná cena:5.60 EUR, Naša cena:4.48 EUR

Zľava:20.00 %, Ušetríte:1.12 EUR


Súvisiace články:


(Prečítané 2 564 krát, 1 dnes)

Comments are closed.