Vlasť

Tuším, že sa s nimi niečo stalo… Volám na mamu – tá ich vraj pred pár dňami vyložila pred dom na slnko nech preschnú. Už tam nie sú.

„Otec?“ kričím. Nebolo to prvý raz… Už mi pred tým viac razí niečo „staré“ vyhodil, kým som nebol doma… Aj tento raz sa ma to veľmi dotklo.

Dosť prudko som naňho vyšiel. Bol v záhradke. Stiahol sa, sľúbil, že mi kúpi nové… Ale ja nechcem nové – ja som chcel staré, s ktorými môžem behať po lese a kameňoch a nestarať sa, že sa zničia… Navyše som mal k ním vzťah, mal som v nich živu – sedeli mi na nohe a boli mi vlastné – používal som ich.

Používal – a teda vlastnil.

Nič na tom, že ich pôvodne kúpil otec, že ich kúpil pôvodne pre niekoho iného.

Mne boli vlastné, pretože ja som ich používal.

On si myslel. Myslel si, že sú staré. Myslel si, že má právo o nich rozhodovať, pretože ich kúpil a pretože môže kúpiť nové… Myslel si, že je pán, ktorý môže, čo si myslí… Ktorý môže, čo je rozumné… Myslením ale neobsiahol to, že mám k nim citový vzťah, že ich používam, využívam… Rozumom neobsiahol, že mám v nich živu, že ich teda v skutočnosti ja vlastním, ja obhospodarujem… Že sú mi vlastné.

Prečo sa ma to tak dotklo? Veď to boli blbé staré sandále…

Pretože ten vzorec je tu všade. Pán človek rozumný si myslí – a zničí život. On si myslí, že jeho predstavy sú nadradené tomu, čo žije, tomu, čo je žité, užívané, používané, uskutočňované – tomu, čo je skutočné.

Páni lesníci si myslia, že potrebujú peniaze – a teda môžu vyrúbať a na tri sto rokov zničiť živý prirodzený les, ktorý je užívaný nespočet bytosťami, ktorý je živý nespočet bytosťami…

Nie je nesprávne, že si niekto niečo myslí, že má nejaké predstavy… Nesprávne je, že je bezohľadný, bezcitný, neúctivý – že sa nespýta, že nectí a neberie ohľad na druhú stanu: na život, na cit, na skutočnosť.

Otec sa ma nespýtal, či ich môže vyhodiť… Možno by som nakoniec súhlasil, možno by sme sa spoločne zhodli, že sú staré a smrdia a že je čas zaobstarať si nové… On ma prehliadol – poprel to, že tu som, poprel to, že ich používam – a poprel tak život. Tak ako lesníci a úradníci a naši zastupitelia vo veciach verejných tak často robia.

Zničia ti záhradku, ktorú dlhé roky užívaš – pretože si myslia, že ju nevlastníš…

Zničia ti svätoháj, zničia ti národný park – pretože si myslia…

*

V tejto súvislosti dávam do pozornosti Petíciu za stiahnutie novely zákona o ochrane prírody a krajiny.

*

Prečo sa nespýtajú? Prečo bezohľadne nectia a necítia to žité, živé, citlivé, uskutočňované, skutočné?

Možno sa boja… Čo ak život povie: „Nie.“ Čo ak sa ukáže, že skutočnosť je iná, že neladí s ich myšlienkovými predstavami? Že nie je rozumná… Skutočnosť mylné predstavy ohrozuje – a ak sa s nimi oni stotožňujú, ak sa stotožňujú s tým, čo si myslia – oni sami sa cítia ohrození… Bránia sa skutočnosti… Bránia sa životu. Ničia ho – namiesto toho, aby vedome svoje predstavy pretvárali a vyladili – aby sa so skutočnosťou zmierili – a klamlivé predstavy nechali zomrieť. Smrť je očista. Smrť je priestor pre nové, pre prerod predstáv.

Je to oslobodzujúce: Priznať si, že ja nie som to, čo si myslím, a že nie som to, čo si iní predstavujú… Ja som. To stačí.

*

zdroj: http://krkavec.wordpress.com/2013/10/26/vlastne/

*

Odporúčame túto zaujímavú publikáciu:

Omraam Mikhaël Aïvanhov – Pravda, plod moudrosti a lásky – Významný duchovný učiteľ (1900-1986), Francúz pôvodom z Bulharska, prináša prejavy na tému pravdy a života bez klamu a ilúzií. Kapitoly: Žakova láska, Majstrova múdrosť, Jadro pravdy, Modrý lúč pravdy, Naozaj pravdivá pravda, Ostať verný pravde, Svet objektívny a svet subjektívny, Nadradenosť subjektívneho sveta…

Pôvodná cena: 7.20 EUR Naša cena: 5.76 EUR Zľava: 20.00 % Ušetríte: 1.44 EUR

*

Súvisiace články:

• Spoločne v kruhu 
• Prečo duchov nevidíme? 
• REČ DUCHOV

 *