Radi sa ponáhľate?
Mnohí z vás sú každý deň pohltení aktivitami a povinnosťami. Ono sa to nejak nabalilo, občas si povzdychneme. V snahe, aby všetko fungovalo obetujeme to, čo je nám najcennejšie, alebo mohlo by byť. Žijeme v kolotoči, kde sa strieda nutnosť plniť si povinnosti s občasným rozptýlením a zábavou či získavaním informácií a podnetov. Len málo kto sa zastaví a zamyslí nad svojim životom a jeho smerovaním hlbšie.
Koľkí z nás sa pozrú o krok či dva dopredu? Koľko času venujete svojej duši, poznávaniu svojich skutočných potrieb, individuálnej spiritualite alebo hľadaní odpovedí na svoje otázky? Povedzme si to na rovinu, veľkú časť osobného voľna nevenujeme aktivitám, ktoré sú pre nás skutočne podstatné a s relaxáciou, regeneráciou alebo sebarozvojom nesúvisia. Sledovanie TV, sociálnych sieti a povrchných odkazov v nás vyvoláva viac otáznikov a emócii, akoby nám prospelo. Činnosti, prístup k práci, či k sebe a celé to, čo nazývame bežný život je jedna veľká naháňačka a uťahujúca sa slučka.
Ľudia sa stále za čímsi naháňajú a v krátkych časových intervaloch nevyplnených prácou alebo zábavkami ich zaplavujú pochybnosti a pýtajú sa, či idú vôbec správnym smerom alebo to, čo žijú je to, čo chceli. Zamyslenie sa nad tým často vyľaká a tak pokračujeme v úniku pred sebou samým. Unikáme k závislostiam, či už k tým zjavne úbohejším, ako je alkohol, vyventilovaniu si emócií na blížnych/sociálnych sieťach, alebo k tým ušľachtilejším ako je nadmerná práca – workoholizmus alebo nadmerné venovanie sa svojmu koníčku. Závislosť je možná takmer na čomkoľvek. Niektorí si dokonca vypestujú závislosť aj na svojom utrpení!
V nevedomosti neraz mrháme svojim časom aj energiou na takmer každom kroku. Následkom je padanie do prázdnoty a pocitov, ktoré nám nie sú príjemné. Tieto pocity len ťažko dokážeme uniesť a opäť využívame prvú príležitosť ako pred nimi uniknúť. Asi mnohí už tušia, že tento prístup nie jej úplne šťastným riešením. Je zbytočné hľadať vinníka za svoj spackaný život a skúšať rôzne zaručené recepty na šťastie, len preto, že tej či onej to údajne funguje. Som si istá, že existujú dobré rady, pravidlá a princípy, tei však treba najskôr pochopiť a s citom k sebe samej vyžívať. Realita je taká, že nás zaujme to povrchné a nie dosť dlho zotrváme pri jednej metóde/aktivite/učeniu/diéte na to, aby sme okúsili efekt. Zvykli sme si na efektivitu, rýchlosť, výstižnosť a výnosnosť. Možno v komerčnom svete je to fajn, ale v tom duchovno-duševnom to môže byť zdrojom mnohých nepríjemností a sklamaní. Ak žijeme život na povrchu, naháňame sa. Naháňanie sa nás z vnútra nemá ako naplniť. Naopak prináša to stres a nepríjemné emócie. Ak je to nutné, vieme si umŕtviť pocity a z časti aj emócie, lenže prichádzame o intuíciu. Ak si nedáme čas a priestor, duša nemá mnoho iných možností, aby prehovorila inak než cez chorobu. Kde môže takýto život vyústiť vám ukážem v jednom skutočnom príbehu mojej susedky.
Keď stretnem svoju susedku, mám pocit, že som stretla tornádo. Nestíham registrovať všetko, čo sa mi snaží povedať. Ani sa pri mne nezastaví a chŕli množstvo informácii a zdvorilých rečí. Pripomína ten vlak, čo len pribrzdí, ale nezastavuje na každej zástavke. Čas si kráti nenútenou konverzáciou v garáži, pred domom či pri výťahu. Skáče z témy na tému, všetko opisuje teatrálne a do tých najmenších detailov. Jej zvonivo-prenikavý hlas a rýchlosť reči je síce neprehliadnuteľný a upúta pozornosť, no po pár minútach si uvedomujem, že som sa vlastne nič nedozvedala. Nič, čo by mi dávalo zmysel a celistvú informáciu. Tak ako sa náhle zjavila, zanechala zmiešané pocity a mierny chaos, opäť mizne. Počuť len klopkanie jej vysokých podpätkov.
Multitalentovaná suseda je mimoriadne aktívna, zručná a schopná žena. Nestíham si pamätať všetko, čo mi spomenie, ale celkom určite vyskúšala takmer všetko, čo ju aspoň letmo oslovilo a čo je práve „in“. Od diét, koníčkov, športov, stíha organizovať a rozvážať svoje dve deti i manžela, riadi firmu, dokonca dve, vydupala si, že sa stala bytovou dôverníčkou. Popri tom všetkých dookola zásobuje rôznymi témami a návrhmi, ktoré je nutné otvoriť na najbližšej domovej schôdzi. Možno sa pýtate, ako ona súvisí s tým, keď jedného dňa zistíme, že je toho na nás akosi priveľa. Jej pomyselnou poslednou kvapkou, kedy si povedala, asi prvý krát v živote, že to nie je výzva, ale problém bolo, keď zistila, že jej dcéra odmieta s nimi žiť. Jej dcéra prestala chodiť do prestížnej školy, našla si priateľa a rozhodla sa opustiť rodnú krajinu.
Svoje rozhodnutie oznámila matke deň po veľkolepej oslave svojich osemnástich narodenín. Susedka, ktorá mala doteraz všetko pod kontrolou, márne lamentovala, vrešťala, až sa celý dom otriasal v základoch, nepomohla si. Dcéra flegmaticky s jedným batôžkom zabuchla dvere a už jej nebolo. A to nebolo všetko. Jej mladšia dcéra začala mať zdravotné problémy. Astma, alergia, kožné a dýchacie problémy. Susedka hystericky zháňala pomoc od najlepších odborníkov v širokom ďalekom okolí, zháňala nielen lekárov aj rôzne čarodejnice, ktoré mali zbaviť rodinu od urieknutia a prekliatia. Predsa takéto niečo sa nestáva tak pekne usporiadanej a fungujúcej rodine ako sú oni zo dňa na deň. Susedka ako tajfún lietala a všemožne hľadala spôsob, ako dá všetko naspäť do poriadku.
Celá táto pohroma na ňu jedného dňa doľahla. Raz v lete, keď teploty dosahovali 35 stupňov a keď už ani jej klimatizácia nestíhala jej tempu, sadla si v chladnom vestibule, kde sme sa stretli. Prvý raz som ju videla pokojnejšiu, akoby ten motor v nej spomalil na nižšiu rýchlosť. V každom prípade sedela. Rozprávala zrozumiteľne a s citom. Gestikulovala miernejšie, ako mala bežne vo zvyku. Zrazu som ju videla celkom zmenenú, pokojnejšiu, obyčajnejšiu, možno rezignovanejšiu. Povedala mi „Som unavená.“ a po krátkej pauze pokračovala „Sú na to nejaké tabletky, alebo voľačo iné? Však ja ďalej takto nemôžem…“ Po prvý raz ma to čo hovorila naozaj zaujalo. Začala som pozorne načúvať. Vyrozprávala mi, čo sa deje, ako sa jej sen, ktorý tak prácne a energicky budovala rozpadá. Všetko sa jej v živote menilo, rozpadalo, ľudia jej odchádzali zo života, že už to ďalej s ňou nevládzu a ani nechcú ťahať. Posťažovala si, že sa jej ťažko budujú nové dynamické tímy, keď v nich nemá kto robiť a keď sa aj niekto nájde, nevydrží mu to dlho. Na dôvažok, ešte aj tá dcéra odíde. Povedala, že vraj radšej bude vegetovať na pláží a umývať riad ako žiť takto ako doteraz. Len čakala, kým bude plnoletá a neváhala nechať prestížnu školu a život v pohodlí.
Pri druhej dcére lekár potvrdil, že jej zdravotné problémy sú následkom „zlej psychicky“ zo stresu. „Nič jej nie je, ale ak má chodiť do školy alebo niečo robiť, vždy ochorie.“ Skonštatovala s neskutočným hnevom až nenávisťou v očiach. Akoby ju únava prešla a energicky pokračuje v opise absurdít, čo si jej pubertálne dieťa dovoľuje. „Ak po nej niečo chcem, prestáva dýchať, musí volať pohotovosť. Čoho som sa to dožila.“ lamentuje susedka a vidno, že tomu celému ešte akosi nerozumie. Sťažuje si na okolie, na neschopných, lenivých ľudí a rozmaznané padavky. Obe jej dcéry sú podľa susedy príživníčky a beštie. Ona sa im obetovala, dala im to najlepšie a oni sa jej odvďačia takto! Veď ona zvládala aj kariéru aj rodinu. Suseda má čerstvých štyridsať a nevie čo teraz robiť. Ide ju od jedu rozhodiť. Toľko štipľavých slov a bodavých výrazov som dávno v takej zahustenej forme nepočula naživo. Až som mala pocit, že takto môžu byť naladení a sklamaní tí, čo vypisujú po internetových fórach a nazývajú ich hejteri.
Priznávam sa, ukončila som túto spoveď a pobrala sa radšej ďalej. Potrebovala som si utriediť myšlienky, dať si odstup. Uvedomila som si, že jedinému čomu sa susedka doposiaľ nevenovala je ona sama a jej pocity. To, ako to má sama so sebou rozhádzané niekde hlboko vo vnútri. Ako sú na tom jej vzťahy, ako je na tom s blízkosťou a čo cíti? Doteraz mala silu a nasadenie všetko okolo seba prispôsobovať sebe a svojim potrebám. Na toto prispôsobovanie okolia sebe samej mala až neuveriteľne veľa energie, ale ľudia okolo nej ju neustáli, bola ako parný valec, ktorý všetko a všetkých valcuje. Aj keď si to vôbec neuvedomovala. Videla v druhých ľuďoch slabochov a hlupákov.
Nedalo mi, pri jednej príležitosti som sa opýtala svojej susedy, ako to robí, že napriek toľkým trápeniam má toľko energie. „Ja vždy viem, čo chcem a urobím pre to všetko, kým to nedosiahnem.“ Dozvedela som sa síce zaujímavú odpoveď, ale ako môžem vypozorovať, predsa len nedosiahla svojho pri vzťahoch a zdá sa, že nie je ani šťastná. Rodina sa jej rozpadá. Ešte aj manžel, ktorý mal pôvodne pritiahnuť staršiu dcéru z cudziny ju zradil, ostal tam s dcérou. Ako umelec sa môže realizovať aj tam. Dokonca našiel vhodnú školu pre ich mladšiu dcéru s astmou. Prímorské prostredie jej prospeje. Susedka ostala sama, možno to bol jej plán (celkom isto nevedomý). Príležitostne mi oznamovala novinky s chladnou tvárou, akoby nevravela ani o svoje rodine.
O pol roka neskôr som postrehla, ako pred domom zastalo nákladné auto. Susedka sa sťahovala. S nadšením mi oznámila, že má novú sebarealizáciu. Už nemusí toľko ťahať celú rodinu, oni si tam v cudzine vystačia aj sami. Pustila aj jednu z firiem a vytvorila si priestor na veľkolepý projekt. Svoju energickosť, vízie a temperament môže využiť lepšie. Ide do politiky! Tam ju isto iste ocenia. „Poďte suseda, niečo fantastické vám poviem.“ s nadšením v oku ma nahovára na šálku čaju. Bolo až zarážajúce, ako mi s pokojom Angličana oznámila, že sa sťahuje k jej kolegovi a podľa mnohých indícii aj k jej milencovi do jeho domu. Zmenila účes, šatník, sčasti aj slovník a vystupovanie. „Viete, začínam odznova, už som podala žiadosť o rozvod.“
Myslela som si, že ju už neuvidím, zazrela som ju však na zopár bilbordoch pri ceste. Viac informácii som však nemala. Ubehol rok, možno aj dva a narazili sme na seba na dovolenke na výletnej lodi. Cez šatku, ktorú mala ovinutú okolo hlavy a veľké čierne okuliare by som ju ani nespoznala. Prihovorila sa mi a ja som musela chvíľu rozmýšľať, o koho ide. Bola zmenená na nepoznanie. Pribrala a prehĺbila sa jej vráska medzi očami. Dala si dole okuliare, aby mi umožnila si spomenúť. Opäť mi rozpovedala pokračovanie príbehu, dlhého a smutného zároveň. Po všetkých sklamaniach, ostala sama. Jej nádejný snúbenec ju opustil s mladšou, v politike sa stretla s rovnako energickými a ambicióznymi osobami, ktoré ale nemilosrdne manipulovali a keď sa im nepodvolila, vyšachovali ju. Posledné dva mesiace sa len tak pretĺka, hľadá. Pravdepodobne samú seba. Nemá ešte ani štyridsaťpäť a už sa cíti ako starena. To, za čím sa naháňala sa rozplynulo a ostalo len prázdno.
Zrazu sa ma suseda pýta, dokonca so záujmom, čo to vlastne robím ja. Bavili sme sa o mojej práci, o vzťahoch, o filozofiách a ľudských potrebách, nevedomí a aj našich tieňoch. Neviem, čo ju motivovalo sa zrazu zaujímať o mňa a moju prácu. So susedou sme sa rozprávali a zaujal ju fakt, že spokojnejší bývajú tí ľudia, ktorí si pestujú zdravé a zmysluplné vzťahy. Na to mi smutne povedala „Tak to som mala vedieť pred 20-timi rokmi.“ „Nikdy nie je neskoro.“ povzbudila som ju a čakám, ako sa jej príbeh ďalej vyvinie. Plánuje totiž navštíviť svoju rodinku, ktorá sa medzičasom usídlila v Austrálii.
Tento príbeh je krásnym príkladom ako musíme niekedy padnúť na úplné dno, aby sme si otvorili oči. Vzťahy a to nielen k iným, ale aj sebe samému sú základom ľudského šťastia a úspechu tak v rodine ako aj podnikaní. Vzťahy nech sú akékoľvek nie sú výsledkom náhody. Sú len odzrkadlením nás samých. Vzťahy trápia nejedného z vás. Snažíme sa to riešiť zmenou iných, rozchodom alebo vo vzťahoch jednoducho trpíte. Lenže ani snaha o zmenu iných, ani trpenie a ani rozchod väčšinou mnohé nerieši. Neraz sa po všetkom znova objaví vo vašom živote človek, ktorý je vernou kópiou toho človeka, ktorého ste opustili alebo on opustil vás. Cesta k dosiahnutiu spokojnosti je v nás samých. K vyriešeniu problémov pomáha úprimnosť k sebe, uvedomenie si svojich skutočných pocitov a motívov. Ľahšie sa k nim dostávame, ak spomalíme a pozrieme sa na situáciu s odstupom, pokojne. Nečakajte, kým vás osud zastaví, spomaliť môžeme aj vedome. Verte, spomalenie môže byť aj príjemné, nie len poučné.
—
foto: http://www.aznlifestyles.com/our-life/
Súvisiace články:
Nájdete nás aj na facebooku:
Zaujímavá informácia pre čitateľov:
„Affinity proces“ je dôležitý nástroj, ktorý sa používa v práci Paula Ferriniho, aby ľuďom pomohol vyjadrovať sa zodpovedným a súcitným spôsobom. Ak by ste mali záujem vyskúšať si tento proces nezáväzne a zadarmo (buď osobne, alebo aj telefonicky), kontakt:
Libor Modrovský, liboreg@gmail.comPrihlásiť/Odhlásiť sa
O autorovi:
Hlbinná analytická terapia, večerné terapeutické skupiny a zážitkové semináre sebapoznania. Pôsobí v Poradni zdravého životného štýlu v Bratislave. Kontakt:
radoslava.olajos@atna.sk ,
www.poradnazdravehozivotnehostylu.skKategórie