BREATHARIÁN (Satirická poviedka o mužovi, ktorý úspešne prešiel na pránickú výživu)

(Táto poviedka nemá v úmysle tému pránickej stravy a breathariánstva zosmiešniť, iba ju odľahčiť)

Som človek, čo žije iba zo svetla a vzduchu. Pred niekoľkými mesiacmi som prestal jesť a piť. Aj mne sa zapáčila predstava, ktorá momentálne obieha svet: byť slobodný, nezávislý a na vyššej úrovni. Keď už sa mi doteraz nepodarilo dostať sa vyššie v zmysle spoločenského postavenia, pokúsim sa o to aspoň duchovne. Napokon, v oblasti bežných profesií, kariéry, peňazí a bohatstva už nie je veľmi čo dosahovať, skôr len napodobovať iných úspešných. Ale tu sa mi otvára celkom nový, pioniersky priestor. Som skoro ako jeden z prvých zlatokopov. Ibaže ja hľadám a premývam zlato ducha.

Už dávno ma prestali trápiť pocity hladu a smädu. Chute sa vzdali podstatne neskôr, ale dnes sú už aj tie minulosťou. Vôňam pokrmov sa vyhýbam, o to viac si dopriavam privoniavať k rastlinným esenciám. Čuch sa mi zjemňuje; stačí závan trávy a vznášam sa.

Aj sluch a zrak sa mi zlepšujú. Už asi týždeň mám pocit, že vidím v tme, ale keďže som stále iba doma, môže to byť len klamný dojem z vnímania známych predmetov. Budem si musieť vyjsť v noci von, niekam do lesa, aby som si to overil.

Potrebujem teraz  veľa denného svetla, lebo v ňom sa skrýva najviac energie, ktorá ma vyživuje. Zistil som, že keď som príliš naobliekaný, slabnem. Našťastie mám byt na najvyššom poschodí s dosť veľkou terasou, a tak trávim veľa času ležiac nahý na záhradnom lehátku. S týmto pokusom som začal koncom zimy, takže pribúdajúce teplo a svetlo doteraz nahrávalo môjmu prelaďovaniu sa na tento spôsob bytia. Trocha sa obávam, čo bude na jeseň, ale v krajnom prípade môžem odísť do teplých krajín. Napokon, šetrím teraz pomerne veľa peňazí a ani na inom mieste nebudem potrebovať veľa, len na samotnú cestu a nejaké lacné ubytovanie. Ach áno, stále normálne pracujem. V práci si dokonca nič nevšimli, z príležitostných spoločných obedov a osláv sa vždy vyhovorím. Aj tak sú zvyknutí, že som samotár a suchár. Ešteže nemám rodinu, v jej rámci by iste bolo ťažšie prispôsobiť sa. Hoci fiktívna manželka by zrejme ocenila, že mi už nemusí vyvárať, ani tolerovať pitie piva.

Aj keď manželku nemám a teda moja sloboda nepridáva na slobode nikomu inému, sledujem ďalšie výhody: keďže moje telo nič neprijíma, ani nič nevylučuje. Už nechodievam na záchod. Nemusím kupovať toaletný papier, a mimochodom ani zubnú pastu (šetrím teda nielen na jedle). Rozmýšľam, že by som záchod prebudoval na terárium (dvere by som vymenil za presklené). Vždy som chcel chovať leguány alebo chameleóny, ale nie v tých typických malých nádobách. Zatiaľ však záchod ponechávam tak, ako je, pre prípad návštev. Skutočnosť je ale taká, že ku mne nikto nechodí. Aj tak by som návštevu nemal čím ponúknuť. A o čom by sme sa rozprávali? Nikto nechápe, čo teraz prežívam, a mňa už obyčajní, hrubohmotní ľudia nebavia.

Mimochodom, pri téme zastavenia vylučovania musím spomenúť istú pozoruhodnú, aj keď celkom logickú  vec. Všimol som si to včera pri sprchovaní: zarástol mi análny otvor. Ešteže nie som gay. No, keď už som sa dotkol tejto témy, je fakt, že sexuálnu túžbu som nepocítil, ani nepamätám. Mal by som to zaradiť do celého pokusu – zistiť, ako fungujú pohlavné funkcie, keď telo nie je hmotne vyživované. Možno sa mi už ani netvorí ejakulát? Alebo sa mi snáď uzavrela aj močová trubica? Nechce sa mi to zisťovať hneď teraz a svojpomocne, navyše mi to pripadá ubohé. V takomto stave by som mal zrejme rozvíjať tantru. Kľúčová otázka ale je, s kým. Je jasné, že teraz sa nemôžem dať dokopy len tak s hocijakou ženou. No neviem, či tu v okolí nájdem niekoho, ako som ja. Najrozumnejšie by bolo spojiť sa cez internet s nejakou inou breathariánkou, vo svete ich už musí byť veľa. Zvláštne, až teraz mi dochádza, že som mimo práce už mesiac nebol na internete ani nezapol počítač. Samozrejme, veď vyžarovanie počítačov a podobných prístrojov výrazne znižuje schopnosť prijímať pránu a môže byť v stave, v akom sa teraz nachádzam ja, dokonca smrteľné. Nie, nemôžem tráviť hodiny hľadaním vhodnej známosti cez internet. Treba sa snažiť žiť čo najprirodzenejšie. Hádam ma Duch privedie k tej pravej partnerke… Alebo mi ukáže, že s obcovaním so ženami je koniec. Na skutočnej vyspelej úrovni sa ľudia aj tak nebudú rozmnožovať pohlavne ani mať sex.

Teraz ale ide o pokus, o sledovanie prechodného štádia a zrýchleného vývoja na jednom jedincovi.  Takže do toho. Obliekam sa. Len tenučkú hodvábnu košeľu, plátenné nohavice a sandále naboso; vyzerám dobre, ani som príliš neschudol – neviem, prečo tí ľudia v koncentrákoch vyzerali ako kostry, no na druhej strane, chudáci, v tých strašných podmienkach sa nevedeli správne naladiť, nemali ani dosť slnka, z prány sa zasa nedá žiť hocikde a iba tak. Ani vlasy mi nevypadali, naopak, sú hustejšie a krajšie, asi je teraz zdôraznená ich rastlinná podstata. Pri správnom dopade svetla sú aj trochu dozelena. To isté platí o mojej pleti. Fakt vyzerám dobre. Som v najlepších rokoch, zelenkastý odtieň mi dodáva tak trochu záhadný nádych. Musím si kúpiť hodvábnu zelenú košeľu. Táto je fialová, čo tiež nie je zlé: fialová je duchovná, farba siedmej čakry. Kto vie, pochopí.

Pri zmienke o vlasoch som zabudol povedať, že tie síce rastú ako z vody, ale zato mi vypadali zuby. Samozrejme nie z nedostatku vitamínov, ako by si niekto mohol myslieť, ale pretože ich už nepotrebujem. Zažívam pôsobenie evolúcie na vlastnej koži. Je to fascinujúce.

Odchádzam teda z domu a rozmýšľam, kam vlastne ísť. Preberám v duchu moje staré známe, aj bývalé priateľky. Nie je ich veľa, ale zbaliť niekoho cudzieho si netrúfam. Teraz ma môže akákoľvek nevhodná energia stiahnuť až na dno, o čo teda vôbec nestojím.

Zrazu si spomeniem! Vedel som to, vnútorný hlas človeka vždy dovedie tam, kam treba! Lea, tá sexy dreadlocková makrobiotička, čo robí v čajovni! No jasné, ona je pre môj pokus ako stvorená. Možno že dokonca aj ona sama už prestala jesť, veď beztak odjakživa takmer nejedla. Po veľmi dlhom čase pocítim vzrušenie, srdce mi začne biť, zrýchlim krok. No len opatrne, zabrzdím sa. Nezabúdaj dýchať, zhlboka a pomaly, óm a tak. Už som predsa inde.

Mám šťastie, Lea je v čajovni. Naozaj je sexy. Takže všetky staré pocity som ešte nestratil. Podídem k nej a pozdravím. Začudovane na mňa pozerá, asi nechápe tú zelenkavú farbu. Ale preskočím nepodstatné detaily a porozprávam o výsledku pokusu.

S Leou to šlo rýchlo. Okrem toho, že je makrobiotička, je aj nymfomanka (to bol podstatný detail v mojom pláne). Išli sme k nej a všetko normálne fungovalo. Dá sa povedať, že som si užil úžasný sex, len som sa cítil akosi inakšie, ako keď som to robil predtým. Niet sa čo čudovať, veď teraz je už všetko definitívne iné. V čom bola tá inakosť? Ťažko to definovať. Ako keby som prenikal nielen do Leinho tela, ale cezeň (tak trochu ako keby som šukal do vzduchu…). A všetko okolo nej svetielkovalo. Lea si to však zjavne užívala, ako keby som bol normálny chlap – chcem povedať, normálny skvelý milenec. Pokiaľ ide o môj ejakulát – bol, ale pripomínal stromovú miazgu, nie ľudské semeno. Možno že časom by sa mohol zmeniť na jantár, alebo javorový sirup či niečo také… Ale to hovorím trochu od veci. Veď stále ostáva otvorená otázka pohlavného rozmnožovania. Mal by som uvažovať o pokuse s oplodnením, čo by mi však riadne skomplikovalo život v prípade, že by to fungovalo. Necítim sa na starostlivosť o ďalšiu ľudskú bytosť, tobôž nie, ak by ju bolo treba živiť. Lenže čo ak by som jej už geneticky odovzdal schopnosť žiť iba z prány? No dobre, budem o tom ešte premýšľať.

Ešte chcem dodať, že Lea ma znechutila, keď si potom, ako sme skončili, naliala pohár vína a dokonca si chcela zapáliť!! Keď som jej smrteľne vážne vysvetlil, že to by ma zabilo, neochotne sa cigarety vzdala (na chvíľu, potom odišla fajčiť na balkón), ale neverila mi, že už štyri mesiace vôbec nejem ani nepijem. Tvrdila, že minimálne by zmeny, ktoré som uviedol, neprebiehali tak rýchlo. Lenže treba vziať do úvahy, že žijeme v roku 2012 a už nám neostáva veľa času. Zjavne som prototyp nového človeka, ktorého si osud vyvolil, aby na ňom predviedol najnovší evolučný skok v expres formáte.

Teraz už som zas u seba doma. Sex ma vyčerpal, tak skoro si to nezopakujem. Nedá sa nič robiť, duchovný človek už tieto telesné veci prosto prežíva inak. Teraz už viem, že falošní guruovia sa poznajú podľa množstva mileniek a zamilovaných oddaných žiačok. Ani tantrici nie sú výnimka. Čudujem sa, že na to doteraz neprišiel nikto iný.

Definitívne som sa rozhodol, že prerobím ten záchod. Môžem potom skúšať naučiť žiť z prány aj leguány. Sú pomalé, majú pomalý metabolizmus, to by mohlo ísť. Veď aj taký krokodíl sa nažerie raz za pol roka a je v pohode, alebo tučniaci v tom známom dokumentárnom filme, ktoré celú zimu len stoja zhrčené dokopy. S prijímaním potravy to v prírode vôbec nie je také jednoznačné, ako sú presvedčení duchovne menej vyspelí ľudia.

Prešlo ďalších pár mesiacov. Udiali sa nové, dosť divné zmeny. Začal mi pomaly miznúť jazyk, takže sa mi čoraz horšie rozpráva. Ale vôbec mi to nevadí – aj tak som prestal chodiť medzi ľudí, keďže už nemám s nikým nič spoločné. Bolo by zaujímavé porovnať svoje skúsenosti s inými breathariánmi, ale počítača sa nedotknem. Nechodím už ani do práce. Peniaze mi treba iba na poplatky za byt, ale pri mojom novom úspornom životnom štýle mi dlho vystačí to, čo mi ostalo na účte. A keď sa to minie, vesmír sa o mňa už postará. O takých, ako som ja, sa postará vždy.

Čo sa týka problematiky slabnúceho slnka v súvislosti so zmenou ročných období, o ktorej som sa zmienil na začiatku, vyriešil som to solárnymi lampami. Nie je to síce prírodné, ale funguje to. Napokon, aj moje leguány a chameleóny majú v tom prerobenom záchode iba žiarovky, žiadne okno.

Ani Leu som už viackrát nevyhľadal. Nemôžem mať intímny kontakt s niekým, kto je na nižšej úrovni ako ja. A sex mi aj tak vôbec nechýba.

Skúšam komunikovať telepaticky s leguánmi. Jazyk mi už zmizol celý a začali mi zarastať ústa. Ďalší logický krok. A dôkaz toho, že na novej evolučnej úrovni sa bude komunikovať výlučne  telepaticky. Mimochodom, súvislosť medzi schopnosťou hovorenej, zvukovej reči a nutnosťou prijímať potravu, vyjadrená tesným prepojením časti tráviacej sústavy s orgánmi reči, mi príde skutočne veľmi zaujímavá. Tuším to mal rozpracované aj Rudolf Steiner. Aspoň by som sa čudoval, keby mu bolo niečo také uniklo. Každopádne skoncovanie s hrubohmotnou stravou znamená buď to, že sa budú môcť – či priam budú musieť – obnoviť moje telepatické schopnosti, alebo mi bude dané najavo, že nie je nutné vôbec nijako s nikým komunikovať. V tom prípade sa zrejme dožijem Absolútneho ticha, čiže osvietenia a nirvány. Obidve vyhliadky sú vzrušujúce.

Tiež sa môže stať, že sa mi začnú zjavovať bytosti z iných dimenzií. Čudujem sa, že sa tak ešte nestalo, ale možno nechcú svojou interakciou so mnou zasahovať do priebehu mojej premeny, kým nie je celkom dokonaná.

Ešte mi budú musieť zmiznúť všetky zvyšky tráviacej sústavy. To znamená, že by sa mi mal zmenšiť trup zhruba na polovicu. Asi to bude vyzerať trochu komicky, ale čo už. Napokon, ľudia na tejto novej úrovni bytia sa rozhodne nebudú vzájomne posudzovať podľa vzhľadu. Ako som už naznačil, možno spolu vôbec nebudú komunikovať. Možno vôbec nebudú… Trocha ťažko sa mi formulujú myšlienky. Mám pocit, ako keby som vnímal všetko naraz, a uchopovať myšlienky jednu po druhej mi príde neprirodzene namáhavé.

Občas sa mi zazdá, že mám priesvitnú ruku alebo nohu. Pred hodinou som na terase chytil vo vzduchu muchu pre leguána. Neviem, či to bola len ilúzia, ale ako keby som za ňou kúsok letel, kým som ju dostal. Väčšinou ale neviem rozoznať, či stojím, kráčam alebo ležím. Zato rozoznávam rôzne druhy vzduchu a svetla. Niektoré ma dostanú do dobrej nálady, iné ma podráždia.

Tak či tak, tieto záznamy mi prídu čoraz namáhavejšie. A nezmyselnejšie. Nikto aj tak nie je svedkom môjho pokusu, nikto sa neriadi mojím víťazným príkladom. Nevadí. Ako proces ďalej postupuje, jednoznačne sa viac a viac.. ako keby… rozplývam… A všade vidím svetielkujúce geometrické štruktúry… Fakt škoda, že o tom nikto nevie… Ale takéto pocity sú len posledné záchvevy môjho ega, ktoré čoskoro úplne prekonám… Myslím, že už som minimálne v piatej dimenzii, alebo ako to vlastne je s tými rozmermi… a so všetkým… škoda, že to už vlastne ani mňa samého vôbec nezaujíma… neviem, či nuda alebo ľahostajnosť je ten správny výraz, ale… keby som si aspoň vedel spomenúť, aké to bolo predtým… len sa mi matne marí, že údajne… dať si dačo dobré bolo fajn… ale ja neľutujem…

*