O ženskej agresivite

Zaujíma vás odkiaľ sa ženská agresivita berie? Prečo sa uhladená a distingvovaná dáma na verejnosti premení v domácom prostredí na pekne jedovatú sépiu?

Počúvam, ako sa niekoré ženy sťažujú, že sa ich muž k nim správa necitlivo, ľahostajne alebo agresívne. Nič sa nedeje náhodou. Bez príčiny nie je následok. Často je to len reakcia na našu, možno nevedomú, agresivitu alebo manipuláciu voči nim. Čo zasejeme, to budeme žať. Verte, ani muži to s nami nemajú ľahké. Sme pre nich neraz veľkou hádankou a výzvou.

Agresivita má mnoho podôb a prejavov. Ak ide o brutálnu a fyzickú agresivitu, vieme o čo ide. Ak je však agresivita jemnejšia, nenápadnejšia, často našej pozornosti unikne. Cítime ju, ale nevieme ju vždy a tak pohotovo odhaliť.

Niekto by si mohol myslieť, že agresivita a násilie sa týka len sociálne, mentálne či psychicky slabších jedincov. Pravdou však je, že domáce násilie a agresívne prejavy sa ukazujú ako pomerne častý jav na všetkých sociálnych a vzdelanostných úrovniach. A to nie len u mužov, ale aj u žien.

Ak si urobíte malý prieskum, pravdepodobne zistíte, že agresivitu považujeme za neakceptovateľnú, odsúdenia hodnú a vedome sa jej snažíme vyhýbať. Agresivita môže byť deštruktívna sila, ale aj zdroj vnútornej sily človeka. Ak s emóciou hnevu vieme pracovať, môžeme ho využiť vo svoj prospech. Ak nie, premení sa na agresivitu.

Agresivita sa rodí z hnevu a z pocitu ohrozenia. Hnev v nás aktivuje energiu. Možno ste si všimli, zrazu máme pocit, že sme väčší, silnejší, odvážnejší a akoby v nás čosi stúpalo. Hnev je tu na to, aby sme sa prebudili, ucítili silu a odvahu konať. Ak nám niekto prekračuje hranice, ohrozuje našu slobodu, znevažuje nás, narúša pravidlá alebo sa deje nespravodlivosť. Hnev je možné korigovať (usmerňovať, pozdržať, dávkovať) ak pochopíme jeho zmysel. Dlhodobo potlačovaný, nevyjadrovaný hnev zosilnie a prejavuje sa ako agresivita, ktorej sa nakoniec môžeme aj sami začať báť.

Agresivita je nutná na prežitie. Dáva nám silu riešiť prekážky, postaviť sa na odpor. V priebehu dejín si môžeme všimnúť, že sa agresivita využívala otvorene – bojom, dobývaním cudzieho územia. Dnes sa to deje inak, ale v odtieňoch, ktoré sa ťažšie identifikujú. Ak by národ nezabojoval za seba, roztrúsil by sa a zanikol. Tak je to aj s nami. Preto máme hnev, rozlišovacie schopnosti, zdravý rozum, intuíciu a cit, aby sme si urobili poriadok vo svojom živote. Snaha vyhýbať sa konfliktom, túžba byť „ten dobrý“ a žiť vo falošnej harmónii, na úkor seba vedie k hromadeniu hnevov. Strach byť úprimný, priamy a ísť do konfrontácie s partnerom nás vedie k oslabeniu, pretože naša agresivita sa otočí proti nám.

Poznáme viaceré druhy agresivity, zjednodušene ich môžeme rozdeliť do dvoch skupín:

1.Otvorená agresivita má mnoho podôb, začína necitlivým alebo neustálym kritizovaním (poznámky prezrádzajúce vašu nespokojnosť), robením z partnera hlupáka, potrebou niekoho prerábať, miešať sa mu do života, odsudzovať jeho názory a správanie, nerešpektovať jeho potreby a dohody, ponižovať ho a vyhrážať sa, zvyšovať hlas a baviť sa s ním podráždeným tónom, rýpať do jeho slabín a nedostatkov, ohovárať a zosmiešňovať ho, neochota sa dohodnúť až po fyzické ubližovanie.

Kedysi sa otvorená agresivita využívala pri výchove žien či detí. Bitka, vyhrážanie a odopieranie či zakazovanie určitého komfortu či výhod patrilo k bežným praktikám. Dnes to už odsudzujeme, volíme preto iné prístupy, ale aj manipuláciu. Neuvedomujeme si, že aj manipulácia je forma agresivity. Ženy sa naučili pozoruhodne manipulovať, ak sú úspešné, nenapadne ich, že by na tom malo byť niečo zlé. Predsa dosiahli to, čo chceli – kľud, poslušnosť, poriadok… Na následky nehľadia, pretože ležia kdesi v budúcnosti.

  2.Pasívna agresivita, k nej patrí ľahostajnosť, ignorovanie prianí a dohôd s partnerom, negovanie, robenie schválnosti, spomalovanie (odkladaním na neskôr), dráždenie partnera zmenou programu, zabudnutie sa, ak sme dohodnutí a pod. Väčšinou ide o nevedomé alebo nie celkom zvedomené formy agresivity. Ak niekto zámerne blokuje partnera, ide zväčša o trestanie, pomstu alebo dokazovanie, že má nad ním moc. V niektorých prípadoch, môže mať pasívne agresívny človek dokonca radosť, že sa druhý hnevá, pretože sa cítiť nadradene, „som tá lepšia, ja tu tak nevystrájam“. Pravdou je, že pasívne agresívne prejavy sú známkou vnútorného hnevu a nespokojnosti. Často hovoria o tom, že človek nie je natoľko silný, aby vedel byť otvorený a pravdivý. Nevie komunikovať jasne s partnerom, často preto, že mu chýba odvaha. Pasívna agresivita patrí medzi nezrelé prejavy a naznačuje, že u človeka je prisilný odpor a nesúhlas s tým, čo sa mu v živote deje. Neraz svoje nešťastie a sklamania prisudzujeme partnerovi a podľa toho sa k nemu správame. Roztáčame však začarovaný kruh, z ktorého je možné uniknúť len zmenou myslenia a prístupu.

Agresivita ako životná sila

Na to, aby sme si udržali hranice, potrebujeme mať nie len jasno v hlave, ale aj dostatočnú vnútornú silu. V opačnom prípade si prestaneme veriť a bude sa nám striedať snaha o „len aby bolo dobre“ s agresívnymi prejavmi z frustrácie. Muži to vnímajú ako nepredvídateľné zmeny nálad, hystériu a šialenosť. Na to, aby sme sa presadili, nenechali si zasahovať do života, je nutné vedieť cítiť, či partner sa ku mne správa s rešpektom. Často si všimneme, až neskoro, že sme nedali jasné hranice,  ale nekonáme, hnev sa zbiera a vybuchneme až pri poslednej kvapke. Táto posledná kvapka nemusí byť z pohľadu partnera vôbec pochopiteľná. Nekontrolovanou agresivitou len zriedka získame to, po čom v skutočnosti túžime (lásku, pochopenie, blízkosť, vernosť), naopak zarúbeme si cestu k citom partnera, ktorý sa začne správať obranne alebo tiež útočne. Po neúspechu si pripadáme neschopný, bezmocný a zvýši sa v nás chuť to zmeniť. Len často nevieme ako.

Kedy používame agresivitu

Nekonštruktívne:

• Snaha upútať pozornosť (túžba byť prijatá, milovaná, žiadaná)
• Vydobyť si uznanie a potvrdenie svojej pravdy (túžba po pochopení a obdive)
• Snaha o sebapresadzovanie (realizácia svojich predstáv a vôle)
• Dokázať druhému, že je horši (túžba mať hodnotu a cenu, byť rovnako dobrý alebo aj lepší)

Konštruktívne:

• Zastaneme si seba (sebahodnotu, názory, postoje, práva)
• Dáme stopku ak nám niečo škodí, nevyhovuje (asertivita)
• Jasne a dôrazne sa vyjadríme, aby druhý pochopil a mal rešpekt
• Ideme si za svojim (sebarealizácia, nie však na úkor druhého)

Agresivita má tri základné motívy:

1. brániť sa (ochranný)
2. vziať si, čo má druhý (dobyvačný)
3. devalvovať druhého (ego-kompenzačný)

Ako vidíte, má sebecký základ. Na druhej strane agresivita je nutná, aby sme sa ubránili, zasiahli tam, kde je to nevyhnutné. Jednou z veľkých výziev je naučiť sa rozlišovať, kedy ju využijeme konštruktívne a kedy deštruktívne.

Agresivita otočená na seba sa často prejavuje ako nenávisť voči sebe. Tá ničí našu sebahodnotu, zdravie a výrazne prispieva k narúšaniu vzťahov. Agresivitu môžeme nasmerovať dvomi smermi. Do seba, čo sa prejaví ako sebadeštruktivita alebo von – ubližovanie druhým. V každom prípade naša bezmocnosť a strata kontroly v nás vyvolá strach a skôr, či neskôr aj pocit menejcennosti vo forme presvedčenia: „Nie som schopný to riešiť inak, lepšie.“

Animus v žene

Mužský prvok nazval Jung, Animusom. Animus je súčasť každej z nás. To, či Animus je gentleman alebo agresívny neandrtálec ovplyvnil náš otec, ale nie len on, počas detstva. Práve mužská časť v nás je z veľkej časti zodpovedná za vzťah k mužom, k sebe, schopnosť sa presadiť a to ako narábame s našu agresivitou. Nezrelý a agresívny otec nechtiac môže vo svojej dcére vzbudiť túžbu, aby ju vyslobodil princ zo zajatia. Žena si neuvedomuje, že toho otca – Animusa ona už dávno nosí v sebe. Namiesto princa-záchrancu si však vyberie niekoho, kto je otcovi podobný, ak nie inak, jeho agresivitou. Ak muž býva svojou ženou vyprovokovaný, pretože má aktívneho Animusa – bojovnosťou typickou pre mužov, tak sa nevedome k svoje žene správa ako k rivalovi, k mužovi. Muž je zmätený, pretože Animus v krehkejšom ženskom tele je silný a útočný. Prežíva rozpor a často nemôže zasiahnuť tak, ako by to riešil prirodzene. Často klientky krútia hlavou nad tým, ako je to možné, oni teraz vnímajú otca ako pohodového, bezkonfliktného človeka. Zabudli, že on na nich vplýval pred 20-30 rokmi, keď bol celkom iný ako dnes.

Rozdielne prejavy agresivity u mužov a žien

U obidvoch pohlaví môžeme pozorovať rôzne prejavy agresívneho správania, od tých nenápadných až po tie fyzicky vyhrotené. Muži majú iný prejav, dalo by sa povedať, že ich vyplavenie hnevu či agresivity je rýchlejšie, jednoznačnejšie a silovejšie. Ženská agresivita je menej priamočiara, akoby nemala pravidlá a nerešpektovala hierarchiu. Je viac zákerná a ťažšie uchopiteľná. Predovšetkým pre mužov. Ženy vedia rafinovanejšie maskovať svoje motívy a elegantnejšie s ňou narábať v porovnaní s mužmi. Nemyslím si, že muži sú agresívnejší než ženy. Ženy sa sťažujú na svojich mužov, pritom je už z rozprávania zjavné, že rola obete a agresora sa u nich mení z minúty na minútu. Ženský hnev na muža, pretože nenapĺňa jej predstavy vedie k rôznym manipuláciám, strpčovaniam až po otvorenú agresivitu. Od nátlaku, výčitiek, plaču, odopierania intimity, podpichovania, ponižovania, znevažovania až po ohováranie a zosmiešňovanie na verejnosti. Ak muž zacíti, že si ho žena neváži, ubližuje mu, ničí to, o čo sa on usiluje, zväčša zareaguje. Ak nie, žena má tendenciu pokračovať s o to väčšou silou a odvahou. Pre mužov je ženská agresivita často desivá a neraz ostávajú bezmocní. Útla, jemná žena odrazu získa ničivú silu. Útočí. Väčšinou nie fyzicky, ale tým, čo robí a vraví ubíja ich sebaúctu, pohŕda ich mužnosťou, kastruje ich. Z bezradnosti nedokážu svoju rozbehnutú ženu účinne zastaviť slovom, prístupom alebo postojom, ak nechcú použiť fyzickú silu. Sú natoľko uvedomelí, že sa k takémuto zásahu neuchýlia, lebo vedia, že by tým vzťah nezlepšili. Nechať si skákať po hlave a nechať ženu naďalej prekračovať hranice alebo narúšať inak ich priestor, ale aj opätovať agresivitu spúšťa ešte väčšie hnevy u ženy a tým sa nálože agresivity plazivo vinú ich domácnosťou ešte hodnú chvíľu. Aspoň dovtedy, kým sa žene neuľaví alebo nedosiahne svoj cieľ. Ak však ženu nezastavia, ostanú v jej očiach slaboši a ony si budú dovoľovať viac a častejšie. Problém je stratiť hranice, na ktoré potrebujeme práve zdravú mieru ráznosti a jednoznačnosti, ktorá pramení z toho istého zdroja ako zničujúca agresivita. Ženy si často neuvedomujú, ako sú muži zraniteľní.

Zo zúfalstva sa muži pred agresivitou ženy uzatvárajú (začnú byť pasívne agresívni, ľahostajní),unikajú (k záľubám, milenkám, kamarátom, do krčmy), začnú sa sebapoškodzovať (alkohol, nedbajú o seba, závislosti, pochybnosti o sebe) alebo so ženou bojujú (tak ako najlepšie vedia a môžu). Čím nahnevajú ženu ešte viac. Žiaľ len málo mužov volí zdravý a zrelý prístup a buď o tom, čo sa deje otvorene komunikuje, primerane ventiluje svoje pocity s citom a nastavuje hranice alebo odchádza zo vzťahu so ženou, ktorá mu nevyhovuje. V tom lepšom prípade ju nedráždi tým, že pred deťmi nezvaľuje vinu na ich matku – šialenú hysterku.

Tak, ako nie každý muž, tak ani každá žena nemá problém byť autentická, vyjadrovať svoje pocity otvorene a vnímať, kde som ja a ten druhý. Títo ľudia, ktorí žijú v súlade so sebou a vedia rešpektovať svoje okolie, s agresivitou problém nemajú, dokážu ju premeniť na vnútornú silu, ktorá im pomáha prekonať prekážky a výzvy. Hnev môže byť motivujúci, vedúci k sebauvedomovaniu, ale aj pôda na vznik chorôb, deštruktívnej agresivity a trápenia.

Strata kontroly

Výskumy dokazujú, že najedený človek sa dokáže lepšie ovládať. Nižšia koncentrácia glukózy v krvi má za následok väčšiu agresivitu a sklon k impulzivite. Ženy na redukčných a iných špeciálnych diétach môžu byť ľahšie vyprovokovateľné. Sebakontrola vyžaduje značnú mieru energie, preto netreba zabúdať, ak máme záujem niečo s partnerom vyriešiť, na doplnenie zásob, aby náš organizmus nevyhodnotil túto situáciu ako ohrozujúcu a nespustil stresovú reakciu spojenú s hystériou alebo inými prejavmi impulzívnej agresivity. Už naše staré mamy vedeli, že mužovi treba dobre navariť, s plným bruškom sa stáva tolerantnejší, pokojnejší a ľahšie sa s ním dohodnúť.

Ak máte tú smolu, že vás obklopuje veľa agresívnych ľudí (manžel, šéf, svokra), zamyslite sa nad tým, ako to máte so svojim hnevom, sebavyjadrením alebo sebahodnotou vy. Či náhodou nerobíte nakoniec niečo veľmi podobné ako oni, čo vás napokon aj tak len ďalej frustruje. Hádže od pocitov bezmocnosti až k výbuchom. Ak sa často hneváte, ste nespokojný s tým, ako to tu celé je, či nie je alebo vás dráždia namosúrení a panovační ľudia, zmeňte niečo vo svojom živote vy. Naučte sa pracovať so svojimi emóciami. Uvedomiť si ich, vyjadriť ich a konať v súlade s nimi bez použitia zbytočných nátlakov a manipulácii. Druhých zmeniť nemôžete, môžete však zmeniť seba. Neviete ako? Vyskúšajte večernú terapeutickú skupinu, ktorú otvárame od septembra v našej poradni. Viac informácii nájdete na našom webe.

—

Príbeh:

Obeťou a následne tyranom sa nechtiac stávame vlastným pričinením, tak ako pani Jarka, ktorá obdivovala svojho muža, túžila sa mu zapáčiť, byť v jeho priazni a tak nedávala najavo to, čo si myslela a to čo jej vadilo na mužovom správaní. Celkom sa mu podriadila, zabúdala na seba, nepočúvala svoju intuíciu. Žila z jeho pozornosti, náklonnosti a cítila sa byť šťastná, ak sa jej venoval. Jej občasné nespokojnosti, zdúvania a šomrania si vysvetlil po svojom (jasne mu neformulovala to, čo jej prekáža) a tak sa v nej zlosť a hnev hromadil. Aj v ňom sa zbieral hnev a nespokojnosť, pretože svojej žene nerozumel a cítil tlaky až sa radšej stiahol alebo si robil po svojom. Asi tušíte, emócie a energia z nich nezmizne, uloží sa v tele, v nevedomí a čaká na svoju chvíľu, kedy bude môcť prejaviť sa. Čím viac potláčame seba, svoje pocity, ustupujeme a hráme podivné hry, tým viac napíname pomyselnú tetivu. Jarka sa sama dobrovoľne vzdala svojich snov, aby bola mužovi nablízku.

Po rokoch snaženia sa naznačiť mužovi, aby bral ohľad aj na ňu vybuchla. Nanešťastie v situácii, kedy to nebolo ani adekvátne ani vhodné. Urobila mu škandál v spoločnosti po vypití pár pohárov vína. Vyliala na neho okrem obsahu pohára aj všetky krivdy, ktoré ju trápili. Po tejto príhode medzi nimi zavládla doba ľadová, bavili sa ešte menej ako predtým. Pani Jarka sa sužovala pocitmi viny, manžel sa k nej správal čím ďalej menej citlivo. Už vôbec nebral na ňu ohľad, keďže sa podľa neho správa čudne. Ako naschvál sa podobné situácie opakovali a zraňovaná si siahla na dno svojho utrpenia, kedy o sebe a svojej hodnote začala pochybovať. Tak túžila po prijatí a láske svojho muža, no namiesto toho ju odmietal. Po čase si jej muž našiel milenku a ani sa ňou netajil. Vnímala svojho muža ako tyrana, sebca a seba ako úbohú obeť. Jej bezmocnosť, roky potlačovaný hnev, poníženie a fakt, že už takmer nemala čo stratiť vyústili v to, že sa rozhodla strpčiť manželovi a jeho milenke život.

Asi si viete predstaviť, ako sa z obete vie ľahko v novom kontexte stať tyran. Namiesto toho, aby nasmerovala novoobjavenú silu a vôľu do aktivít prospešných pre seba, začala škodiť druhým. Bolo až zarážajúce, ako táto krehká žena-obeť dokázala veľmi tvorivo a rázne urobiť nepríjemnosti obom v práci i v rodine. Vypisovala anonymy, ohovárala, brnkala na všetky slabiny svojho muža, až kým doslova neušiel. Ich vzťah s milenkou sa však upevnil. Možno by im škodila až do dnešných dní a mrhala tak svojou energiou, keby jej oči neotvorila návšteva psychológa.

—

PhDr. Radoslava Olajos

foto: https://pixabay.com

Súvisiace články:

• – Koľko agresivity sme ochotné vo vzťahu znášať?

•   – Ako nebyť príliš poddajný, ale ani agresívny. Umenie povedať : Nie!

• – PRVÝ KROK K UZDRAVENIU

• – OSHO – Muž a žena. Tanec protikladů

• – Léčba pěti bolestí duše – Bolest odmítnutí

• – Obeť a tyran. Hra tieňov a limbický odtlačok