Odpustenie a kroky vedúce k nemu

Schopnosť nedržať v sebe pocity a emócie spôsobené v minulosti, čiže odpúšťať nám dáva príležitosť na spokojnejší život a pevnejšie zdravie. V našej kultúre ostať nahnevaný, zaťatý a negatívne nastavený kvôli zážitku, urážke alebo udalosti, ktorá nebola v súlade s očakávaniami je časté. Neodpustenie negatívnych pocitov, čiže udržovanie sa v nich, nás vysiluje, prichádzame o drahocennú energiu. Spustí sa v nás akýsi vnútorný boj, ktorý vnáša do našeho života nepokoj. Keď s niečim bojujeme, zmocňuje sa nás to, pripravuje nás to o zdravý rozum. Nutkavo znovu a znovu sa nám otvárajú nedoriešené záležitosti, prehráva sa film, ktorý márne zastavujeme a potláčame. Udržuje nás to v negatívnych pocitoch a napätí.

Odpustenie umožňuje oslobodenie. Neodpustenie nás zbavuje integrity a vnútorného pokoja, o ktorý márne usilujeme. Neschopnosť sa cez niečo preniesť a odpustiť je najväčším trestom pre nás samotných.

Odpúšťať by sme mali predovšetkým pocity, emócie, napätie a všetko, čo nás trápi. Tlačí na duši, srdci či v tele.

Často máme za zlé ľuďom, ktorí nám ublížili, s ktorými máme napäté vzťahy, ktorých nechápeme, pretože pociťujeme hnev, krivdu, nenávisť, závisť alebo sklamanie. Odpúšťanie je však o odpúšťaní pocitov, emócii a stavov, ktoré nám spôsobujú napätie a nepohodu. Ak namierime zlosť na druhého človeka a dávame mu za vinu to, ako sa my cítime, zbavujeme sa zodpovednosti a dostávame sa do vnímania seba ako obete. Zbezmocňujeme sa. Žiadame o niečo, čo ten druhý urobiť často ani nemôže. Ak sa nám podarí na niekoho vyvíjať emočný tlak a on nám výjde v ústrety, ide o manipuláciu.

S druhými je dobré komunikovať, otvorene hovoriť, vypočuť si ich. Nie vylievať si emócie a ventilovať napätie, tak sa ešte viac zacyklíme. Zameraním sa na druhého človeka a tak vyjadrením toho, čo nás v súvislosti s ním trápi napomáha pochopeniu. Môžeme sa navzájom tak lepšie porozumieť, prehĺbiť blízkosť a vzájomný vzťah. Ak sme ublížili my, môžeme sa úprimne ospravedlniť, poučiť sa, uzavrieť kapitolu a ísť ďalej.

Hnev a pocit viny sa často združujú. Nie je účinné pocity viny odčiňovať, dôležitejšie je pochopiť čo sa deje a dovoliť si pocítiť všetky pocity a emócie. Byť s nimi v kontakte, byť si ich vedomí, pociťovať ich aj v tele. Nie ich „vypúšťať“ na druhých a vytvárať tak tlaky a dusno.

Odpustenie je proces. Je o pochopení, prijatí a pustení. Uvedomení si svojich pocitov, ochote porozumieť súvislostiam a vzdaní sa hodnotenia a súdenia seba i druhých. Často naše tvrdohlavé a obmedzené vnímame sveta, toho, čo sa stalo a deje nám bráni pochopiť širšie súvislosti, príčiny a následky našeho často nevedomého správania, či vysielania signálov. Tento tvrdohlavý postoj nás blokuje a udržiava v napätí, a tým v škodlivom dlhodobom strese, ktorý nás z vnútra ničí. Emočne, psychicky aj telesne.

Prijatím meníme pohľad na vec, uvoľňujeme nové možnosti, odkladáme odpor a boj, vytvárame pre seba príležitosť vidieť viac, ako doposial. Stávame sa vedomejšími a otvorenejšími. Odpustenie je otvorenie si nových dverí. Súvisí so sebapoznávaním. Tlačiť na seba nemá význam. Ide o jemnú prácu so sebou, postupné uvoľnenie sa a pripustenie si nových pohľadov na vec, situáciu, seba.

To, že sa nám dejú určité veci, prečo nás niektorí ľudia zraňujú, prečo nám ubližujú a prečo sme v roli obeti alebo prečo závidíme, nedoprajeme, má svoju hlbokú príčinu ukrytú v nás. Je dobré jej pozorumieť. Ochota odpustiť a prejsť procesom poznania mení v našom tele mnohé procesy na úrovni hormónov, psychiky, vedomia aj imunity. Schopnosť odpúšťať sebe a druhým nás robí silnejšími a odolnejšími aj voči baktériám a vírusom.

Dlhodobé prežívanie negatívnych pocitov a emócii, ako je vina alebo hnev v nás udržiava nepretržitú stresovú reakciu – chronický stres. Ak na odpustenie nemáte ani pomyslenie, pretože sa cítite ukrivdený a negatívne vnímate dôvod/osobu, ktorá vám ublížila, o to viac to potrebujete. Len tak zastavíte sebadeštruktivitu, ktorá sa prejavuje na psychike (negativizmus), sebaprežívaní (podceňovanie sa), správaní (sabotovanie sa) alebo na telesnej úrovni (zníženie imunity a s tým spojené následky).

Smerovanie viny na „vinníka“ vonku, ale aj sebamrskajúce obviňovanie seba spojené s bezmocnosťou je škodlivé. Prijatie zodpovednosti a ochoty meniť postoj je sebaúzdravné.

Ak nám niekto zámerne ublížil, dokonca ubližuje, je náročné mu úprimne odpustiť. Rozumej, prestať to riešiť, nemať nutkanie sa hnevať, premýšľať o tom s bojovným či agresívnym ladením. Je to však možné. Je možné získať odstup, dať si hranice, podniknúť kroky, aby sme nedovolili tejto osobe ubližovať nám ďalej alebo to, že je niekto taký či onaký len pozorovať, prijať. Nenúťte sa však do ničoho, nepredstierajte odpustenie, nepotláčajte pocity. Nesnažte sa byť lepší.

Odpustenie mení vzťah medzi tymito ľudmi k lepšiemu, oslobodzujú sa od neviditeľnej prepojenosti, v niektorých prípadoch až závislosti. Odpustenie mení obe strany.

Odpúšťať sa dá naučiť, dorásť do neho. Ochota odpustiť je prvým krokom. Ak máme pocit, že niekomu nevieme odpustiť, prechovávame negatívne emócie, odpor, vzdor, pocity krivdy a zrady, nachádzame sa v roli obete. Kým nechápeme širšie súvislosti, neuvoľníme emócie, ktoré sa neustále derú na povrch a zaťažujú nás v našom fungovaní, žijeme cez obeť v nás.

Pustením, odpustením toho, čo sa nazbieralo (emócie, pocity..), pochopením (príčiny a následku, princípu nevyhnutelnosti) a uvedomením si, že ja som ten, kto nesie zodpovednosť a tým aj dar slobodnej voľby, získavame voľnosť, čiže odpúšťame – otvárajú sa nám dvere do vyšších alebo širších dimenzii svojho vedomia.

Keď pochopíme zákon slobodnej voľby, uvedomíme si, že nie je vlastne komu odpúšťať. Každý z nás má právo konať a rozhodovať sa slobodne. Je prirodzené, že sa nám konanie druhého nemusí vždy páčiť, dokonca nám to môže výrazne ovplyvniť život. A tak prichádzajú pocity a emócie. Sú to nositelia informácii, náš navigačný systém. Emócie a pocity si treba dovoliť, „vypočuť si ich“, odžiť, prežiť, nacítiť a keď poslúžia, pustiť. Prijať to, že sa veci nedejú presne tak, ako by sme chceli práve my, ako by sa nám to práve hodilo. Je celkom zbytočné sa hnevať, či mať ťažké srdce na inú osobu, či na seba.

Odpustením znížime stresovú záťaž, pretože zavládne pokoj, procesy v tele sa upokoja, chaos a boj ustane. Oslobodzujeme sa psychicky, naše telo prestane vytvárať stresové hormóny pri každom pripomenutí toho, čo máme v sebe nevysporiadané. Odpustením sa dostávame do stavu pokory, pochopenia. Prerastáme problémy, rozširuje sa nám vedomie a my prirodzene psychicky silnieme.

Ostať zaseknutý v minulosti nám vyslovene škodí. Spýtajte sa úprimne seba: „Komu tým prospejete?“ Ak ste plný hnevu, zášte, nepokoja a neviete si sami rady, požiadajte o pomoc.

Ochota vzdať sa toho, čo nás obmedzuje a ochota pochopiť je prejavom pokory, čo je prvým krokok k uzdravovaniu našich zranených častí, ktoré si takto pýtajú pozornosť. Pozorne počúvajte seba, nájdete odpovede. Robte tak s láskou a úctou k sebe, pôjde to ľahšie.

—

Autorka: PhDr. Radoslava Olajos