Stavanie májov je nasledovnícky obrad uctievania posvätných stromov. Tie boli vyrubované od 9. storočia (záznam o vyrúbaní posvätného stromu Konštantínom) až do novoveku (vyrubovanie posv. stromov na vŕškoch pri kostoloch za Márie Terézie.
V dávnej dobe – v časoch pôvodného duchovna – konali predkovia pri posvätných stromoch obrady, ako svadobné a iné prísahy, ale i niektoré obrady výročné. Podľa starých záznamov sa vo svätohájoch konali aj súdy a práve v posvätných lesíkoch bolo pred zavedením kostolov a univerzít právo ochrany (azylu). Po vyrúbaní posvätných stromov predstaviteľmi invázneho, štátom ustanoveného náboženstva, ľud naďalej túžil po pôvodných zvyklostiach, aj k úcte k (rodo)stromu, ktorý predstavuje aj rod a kmeň (národ). A tak vznikol nasledovnícky zvyk – kmeň priniesť do dediny či mesta, kde už bol posvätný strom sťatý a na čestnom mieste ho vztýčiť spolu s obetnými stužkami, venčekom a hodovným nápojom. Už tam teda nevidíme hodovný roh ani sochu so 4 tvárami, či niečo iné, nevidíme tam púhym telesným zrakom ani posvätný živý strom, ale tam vidíme strom, ktorý je ešte živý, ale práve umiera. Ľudia ho však v podmienkach vedomia, aké práve je, vnímajú ako čosi živé, ako čosi bytostne svoje.
V neskoršom období máj ako znak rodostromu stavajú mládenci pred domy, v ktorých sú dievky. Pretože kde sa z dievky stane žena, tom rod môže pokračovať. Toto akoby pripomínalo niekdajšie zásnuby v posvätných hájoch.
Zvyk stavania májov prežil tisíc rokov inváznych duchovných prúdov, prežil aj obdobie vedeckého socializmu a drží sa aj v období spotrebného a vedeckého kapitalizmu. Drží sa ako poukaz na naše vedomecké korene.
Medzi Zvolenom a Detvou sa naskytol tento pohľad.
Máje dodnes stavajú potomkovia kedysi mocných Slovenov ručne a obradne – s hudbičkou a tancom – v kruhu dediny alebo aj mesta. V niektorej dedine práve mládenci majú v rukách „štylky“, chlap tlačí obrovský strom hore na traktore značky „Džon Dír“, a chlapi na oboch stranách strom istia dhočizným horolezeckým lanom, niektorí majú tričká s nápisom v cudzej reči. Krajina je začlenená do ďalších – novších sieti nadnárodných mocenských kruhov.
Ale v skutočnosti, pod tými všetkými vonkajšími znakmi, za strojmi, ktoré sme si už nevykuli, pod maskami mien, ktoré sú vtlačené vonkajšími vplyvmi, sme to stále my. Pretože rok čo rok vztyčujeme k nebesiam znaky posvätných stromov. Často s rodovými piesňami, ľudia hľadia na nebo – cez plápolajúce stužky – na znak mužského pierka slobody ovenčeného ženským znakom kruhu. V tomto posvätnom spojení dvoch podstát vesmíru – ženy a muža, večnosti a času, perného prvku a ladnej podstaty, ducha a duše, v tomto posvätnom spojení je – ba či nie je – ale skôr je – nádej pokračovania našich rodov, nášho národa, nášho sú-národia slova, nášho prírodného ducha, naše ľudskej, ale aj všebytostnej prírodnej kultúry, ktorá je tak osobná a rodová, ako aj nadosobná a všehomírna.
A v tejto chvíli, po čare poslednej dubňovej noci, v prvý deň mesiaca traveň (máj), v 18 roku obrodeného prírodného ducha, pisateľ zas ob-vetuje vetami týmito na počesť dávneho a každoročne znovuzrodeného obradu, ktorý pripomína naše prebudené vedomie, milovanú slobodu, májovnícke voľby svojej cesty, samosprávy a voľby májových vladykov a kráľovien, spojenie Matky Zeme s Otcom Všehomírnym, spojenie reťazca predkov s potomkami a nasledovníkmi. A to všetko pod posvätným stromom, ktorý sa týči k nebesám na mieste, na ktorom ho nik nemôže vyrúbať. V našom duchu – a teda – VŠADE!
—
– 
