Matka Zem, svetom sa rozlieha tvoj nárek …

Človek a príroda majú tak veľa spoločného a súčasne sa od seba toľko odlišujú. Mohli by spolu nažívať v mieri a deliť sa o túto krásnu planétu každou svojou bunkou, no jeden z nich nedokázal svoju chamtivosť ovládnuť. Predsavzal si, že zostane slepým a nebude nič okolo seba vnímať. Zbavil sa zodpovednosti a vybral si tú najjednoduchšiu možnosť – byť pohodlným. Nechcel sa podieľať na zveľaďovaní dobra a zanevrel na každodennú motiváciu. Odmietol počúvať svoje vnútro a obalil sa do šatu ľahostajnosti.

Mohol si vybrať humánnejšiu metódu, no on si zvolil život bez svedomia. Vedome spálil mosty nádeje a svoje činy ospravedlnil argumentom, že iba on je kapitánom svojej mŕtvej posádky. Bol lenivým sa usilovať o vyšší cieľ a uspokojil sa len s priemernou fazónou. Dodnes žije v presvedčení, že je oprávnený privlastňovať si cudzie územia a nakladať s nimi podľa svojich predstáv. A práve preto úplne zabudol na to, že sa dá z prírody ťažiť bez toho, aby jej spôsoboval vážne praskliny. Je presvedčený o tom, že všetko potrebné dokonale ovláda a preto vo svojej márnivosti a pýche na prírodu celkom zabúda. Ak sa nájdu jedinci, ktorým jej osud nie je ľahostajný, ich existencia je z mapy vymazaná ako  brúsny papier.

Ja, ty, ona, všetci sme jedno

Niektorí ľudia si stále nedokážu pripustiť, že každý zásah do prírody je na úkor ich kvality života. Ak sa znehodnocujú prírodné zdroje, rovnako sa znevýhodňuje žitie človeka na tejto Zemi. Vytvárame realitu, v ktorej brehy omývajú otrávené moria a živočíchy kántri kolóna plastov, lenže aj my sme toho všetkého súčasťou. Každý náš rok sa odzrkadlí nielen na prírode, ale aj na našom zdravotnom stave. Vo veľkom množstve sa podieľame na produkcii nehodnotných potravín, ktoré i my sami konzumujeme. Ako sa ľudovo hovorí, čo si zasadíme, to si aj zožneme.

V jej lone sa ukrýva, množstvo nemých tvárí

Často si myslíme, že nám zem, po ktorej kráčajú naše nohy patrí. Nevnímame rovnocenne tie úžasné bytosti, ktoré s ňou žijú v dokonalej harmónií. V našich očiach sú to podradné stvory, ktoré prišli na svet, aby nám slúžili a prinášali úžitok. Na nič sa nehrajú, nič nepredstierajú, nijako nám neubližujú a napriek tomu pre nich človek odsúdil k zániku. Každým dňom ich zotročuje, ničí ich prostredie, zabíja v nich ich prirodzený inštinkt, vyvoláva v nich pocit strachu, správa sa ku ním barbarsky, robí si z nich atrakcie, neprirodzene ich udomácňuje a nedovoľuje im žiť život, na aký máme právo všetci.

Čím viac ju túžime vlastniť, tým väčšmi sa jej vzďalujeme

O čo väčšmi sa jej snažíme vládnuť, zmocniť sa jej krásy, násilne ju oberať o plody, bezohľadne plieniť jej územia, o to viac sme bližšie k tomu, aby sme sa stali jej nepriateľmi. Príroda je mimoriadne štedrá, dovoľuje nám užívať z jej pohostinnosti a v tichosti sleduje, ako sa jej rozľahlé pláne menia na asfaltových kyklopov. Nechce nám úmyselne ubližovať, no súčasne má v určitých momentoch potrebu sa brániť proti bezbožnosti, ktorá je na nej páchaná. A hoci nedokáže kričať a nevidieť jej slzy, zovšadiaľ sa rozlieha bezmocnosť, ktorá tečie v prúde veršov zúfalých múz.

Len s otvoreným srdcom ju môžeme milovať

Mohli by sme nažívať vzájomne v mieri a využívať jej dary, keby sme jej dovolili, aby sa naše srdcia mohli spoznať. Kamenná tvár človeka, ktorý je v postavení dobyvateľa so smrteľným oštepom v ruke, však bráni blízkemu kontaktu. Pre nás je to len prostriedok, ktorý nám umožňuje vypĺňať rozmary a práve preto ju nevidíme v jej skutočnej podobe. Tú úžasnú históriu, ktorá okolo nej traduje už od počiatku sveta a ten rozmanitý svet plný tých najpozoruhodnejších javov a úkazov, aké sa nedajú ani vysnívať.

—

Súvisiace články:

•  – Keď prijmeme farby života, temnota nás viac nemôže zastaviť

•  – Životná úloha sa halí do krídiel tajomstva

•  – Zo zeme sa dívame na hviezdy, ktoré sú vzdialené našim dlaniam